✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Denníky ruskej študentky z rokov 1916-1920. Sedemnásťročná dcéra lekára vyrastá obklopená láskou a bohatstvom svojej rodiny. V predvečer občianskej vojny a boľševického prevratu si začína písať denník, ktorý sa neskôr stane jedným z najdojímavejších a najautentickejších svedectiev červeného teroru. Neohrabané a tak trochu hrboľaté zápisky z prvých stránok postupne dozrievajú, podobne ako mladá študentka. Na konci sa stretávame so statočnou mladou ženou, ktorá na sibírskej železničnej staničke odovzdáva svoje zápisníky do rúk rakúskeho vojnového zajatca vracajúceho sa do vlasti.
Zachytila v nich domové prehliadky, popravy, morálny chaos, vraždu cárskej rodiny, exodus ruskej inteligencie, lesk a morálnu biedu československých légií, ale aj svoje prvé lásky a sklamania.
Aľa Rachmanovová, vlastným menom Galina Džuraginová (1898 –1991) patrí k ruským exilovým autorkám, na ktoré sa neprávom zabudlo. Hoci jej knihy patrili medzi dvoma svetovými vojnami k európskym bestsellerom, v Rusku sa nikdy nedočkali vydania. Platí to dodnes. Rachmanovová po vypuknutí ruskej občianskej vojny uteká aj s rodinou na Sibír, kde sa vydáva za rakúskeho vojnového zajatca Arnulfa von Hoyera. Krátko po svadbe manželia musia opustiť sovietske Rusko, žijú v Rakúsku a po druhej svetovej vojne a tragickej smrti jediného syna odchádzajú do Švajčiarska.
Ukážka textu z knihy
19. september 1917
Píšem v malej, zatuchnutej izbe, v starej chalupe Jevgenija Vasilieviča
Beľajeva. Sem, na mestskú perifériu, sme utiekli pred pogromom. Už
tretí deň vyčíňa v našom meste neľudská spitá luza. Ešte vždy sa z toho
neviem spamätať. Doteraz nebola pre mňa „ulica“ niečím, čoho by som
sa obávala, „ľudia“ neboli pre mňa masou, ktorá by ma desila. Všetko sa
zmenilo.
Doteraz som hľadala v ľuďoch niečo božské, „slávika v srdci“, teraz
viem, že niet zvieraťa, ktoré by bolo ukrutnejšie, zhovädilejšie a odpornejšie,
ako je človek.
Večer, 15. septembra, sme boli v divadle. Hrali Eugena Onegina,
výťažok z predstavenia bol určený pre nemajetných študentov. Keď sme
sa vracali domov, visela nad nami krásna obloha plná hviezd, úžasná ruská
jesenná obloha.
Blízko nášho domu sme si všimli húf ľudí vo vojenských plášťoch.
Robili niečo s hydrantom. Keďže konzumácia alkoholu bola zakázaná, zarazil
nás silný pach pálenky. Po krátkej výmene názorov na týchto ľudí sme šli
spať.
Zobudila som sa o piatej, keď bola ešte úplná tma, vydesená
nezvyčajným hlukom. Počula som hlasy, hovorili jeden cez druhý, a čoskoro
som začala rozpoznávať aj jednotlivé divé výkriky a výstrely. V tlmenom
svetle začínajúceho sa dňa som zbadala sem a tam pobehujúcich ľudí, ktorí
čoskoro zaplnili celú ulicu. Vo svetle pouličnej lampy som uvidela vojaka,
ktorý namieril pušku na naše okná. Videla som ho len na okamih, no nikdy
naňho nezabudnem. Bola to celkom obyčajná tvár ruského mužika, okrúhla,
zarastená, skôr dobrácka ako zlovestná. Oči mal vpadnuté v opuchnutých
viečkach. No napriek jeho bezvýraznej tvári bolo v jeho postoji toľko ne
návisti a krutosti, že som cúvla dozadu, vydesená týmto zistením viac ako
hlavňou zbrane, ktorou na mňa mieril. Sotva som odskočila bokom, už na
zemi zarinčalo sklo z rozbitého okna a do izby začal prúdiť studený vzduch. Aj
veľké zrkadlo, ktoré som mala tak rada, sa rozpadlo na kusy, guľka ho trafila
priamo do stredu. Prvýkrát v živote som okúsila blízkosť smrti. Triasla som sa
od strachu, lebo som okamžite pochopila, že tí ľudia dole na ulici považovali
za svoje právo zabiť ma. Nepoznajú ma, ale nenávidia ma a chcú moju smrť.
Tu vbehli do mojej izby rodičia vydesení výstrelom. Keď otec uvidel dav na
ulici, šiel okamžite k telefónu, aby privolal pomoc. Oznámili mu, že v celom
meste sú pogromy. Z veľkého liehovaru vypustili všetky zásoby alkoholu do
novovybudovaného vodovodu, keď hrozilo, že naň vojaci zaútočia. Vojaci
však rúry objavili, opili sa ako zvery a vybrali sa do mesta rabovať obchody
a domy buržujov.
Matka okamžite pristúpila k situácii „z praktickej stránky“, ako
sa sama vyjadrila. Šla do obývačky, zbalila najcennejšie zlaté veci
a povedala: „Musíme sa nejako dostať z domu!“
Nataša nahlas plakala, Irina však nie, tú sme len s námahou dostali
z postele. Aj keď uvidela rozstrieľané zrkadlo a pochopila, že je pogrom,
povedala len, že chce spať. Keď sme zaklopali na docentove dvere,
pochodili sme takisto ako u Iriny. Povedal: „Charašó! Pogrom! Kvôli tomu sa
predsa nemôžem zrieknuť svojho denného rozvrhu!“ Najnemožnejšie som
sa zachovala ja. Behala som od jedného okna k druhému, pozorovala som
zmyslov zbavený dav a triasla som sa od strachu ako osika. Jediná rozumná
vec, ktorú som spravila, bolo, že som zbalila Vadimove listy a svoje denníky.
Stojac za závesom, videla som, ako dav prúdil ulicou vyzbrojený všelijakými
nádobami: vojak detskou vaničkou, stará žena hrncom, akýsi chlapec veľkou
misou. Jeden vojak si vyzul čižmu, iný starostlivo vystlal svoju baranicu
novinami a celý tento špinavý, otrhaný, spitý húf ľudí sa tlačil okolo hydrantu,
ktorý stojí práve oproti nášmu domu. Všetci vrieskali, tlačili sa, ba sa aj hrýzli,
len aby sa dostali tam, kde sa odohrával rozhodujúci boj o špinavú tekutinu,
ktorá vyvierala z rúry, ktorú ktosi prerazil. A šťastlivci, ktorí si nabrali z tejto
hnusnej tekutiny či už do dákej nádoby, alebo čiapky či čižmy, sa postavili
bokom a začali dlhými dúškami nasávať. Okamžite sa opili. Mnohí padli na
zem, zvracali a ležali hruďou, či tvárou v tej odpornej špine.
Medzičasom sa rozodnilo, svitlo sivé, melancholické jesenné ráno.
Začalo pršať a snežiť. Z mesta tiahla celá procesia ľudí, ktorí šliapali do
kaluží a po telách do nemoty spitých ležiacich. Všetci boli obťažkaní rôznymi
vecami. Jeden vojak vliekol obrovský gramofón a na hlave nový letný dám
sky klobúk s prenikavo žltými ružami a fantastickým vtákom. Pod pažou
ešte stískal veľký bal ružového tylu, ktorého koniec vláčil po blate. Z vreciek
mu viseli zlaté a strieborné retiazky, na ktorých sa hompáľali hodinky. Okolo
krku mal niekoľko náhrdelníkov s drahými kameňmi. Potkne sa, oči vypúlené
chamtivosťou, z nosa mu kvapká hnusná tekutina priamo na bradu a kabát.
Zostane stáť, zavetrí a zacíti alkohol. Odhodí gramofón na vojaka, ktorý leží
obďaleč, ktorého by, ak už nebol mŕtvy, tento úder určite zabil. Horúčkovito
si vyzúva čižmu, uteká k hydrantu, naplní si ju doplna a začína hneď piť. Po
niekoľkých minútach sa už váľa na zemi a ostatní šliapu po jeho krásnom
klobúku. Naokolo beží akási žena, tvár ma rozžiarenú radosťou, v jednej
ruke má husle, v druhej detský bicykel, pod pažou bal modrej kvetovanej
látky, na hlave novučičký, ligotavý cylinder a na ňom anglickú športovú
čiapku. A tu, hľa, vidím nejakého robotníka s hlboko narazenou zaolejovanou
čiapkou, hlavu si omotal kožušinami z modrej a striebornej líšky, v rukách drží
veľkú detskú loptu a obrovskú bábu. Z vreciek mu visia hodvábne dámske
punčocháče a jemné čipkové košieľky. Vtom sa pred ním zo zeme zdvihne
akýsi vojak, hlúpo sa naňho pozrie, zoberie do rúk zbraň a už počuť len
výstrel. Robotník rozhodí rukami a pomaly padá k zemi, zaborí tvár do dlažby
a ostane nehybne ležať.
