✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Objednaj teraz a si v hre o 50€ poukážku

Je nebezpečnejšia strelná zbraň alebo záhradný bazén? Aký vplyv majú rodičia na to, čo sa z nás stane? Prečo drogoví díleri zostávajú tak dlho žiť u svojich matiek? Čo majú spoločné učitelia so zápasníkmi sumo? Prečo tak prudko klesol počet členov Ku Klux Klanu a aký dopad na životnú kariéru vášho dieťaťa má meno, ktoré mu dáte? To sú len niektoré otázky, ktoré si kladú autori Freakonomics, aby prišli s nečakanými odpoveďmi vyvracajúcimi konvenčné predstavy.

Ekonóm, ktorý neznáša matematiku (Levitt) a novinár, ktorý miluje všetko nezvyčajné (Dubner) používajú pritom nielen ekonómiu, ale aj sociológiu či kriminológiu. Zo zdanlivo nezáživných štatistík dokážu urobiť strhujúci príbeh, vďaka čomu bola kniha dva roky v rebríčku najväčších bestsellerov New York Times a celosvetovo sa predalo viac ako 4 milióny výtlačkov.

Slovenské vydanie Freakonomics vychádza v prepracovanom a rozšírenom vydaní obsahuje aj články a výber z blogu autorov. Slovenské vydanie voľného pokračovania knihy s názvom Superfreakonomics vyjde v novembri.

O AUTOROCH:
Steven D. Levitt (*1967) je profesorom ekonómie na Chicagskej univerzite a redaktorom časopisu Journal of Political Economy. Už v čase vydania Freakonomics mal povesť autora schopného aplikovať ekonómiu na rozmanité témy, ktorým sa bežní ekonómovia vyhýbajú. V roku 2004 mu udelili medailu Johna Batesa Clarka, ktorou je už tradične oceňovaný najvplyvnejší mladý ekonóm. Prestížny časopis Time ho o dva roky neskôr zaradil medzi najvpylvnejších sto ľudí, ktorí hýbu svetom. Založil organizáciu Greatest Good venujúcu sa podnikaniu a filantropii. Žije s manželkou a deťmi v Chicagu.

Stephen J. Dubner (*1963) je novinár, ktorého texty vydávajú najprestížnejšie americké médiá ako New York Times, New Yorker, Time Magazine či Slate. Jeho rodičia pochádzajúci z východnej Európy a konvertovali z judaizmu na katolicizmus, Dubner sa vrátil k pôvodnej viere, o čom napísal knihu Turbulent Souls. Najprv sa chcel venovať hudbe, svoju kapelu však opustil a stal sa z neho publicista. S manželkou a deťmi žije v New Yorku.

Z RECENZIÍ:
„Keby bol Indiana Jones ekonómom, bol by Stevenom Levittom. Pri čítaní tejto knihy sa cítite, akoby ste čítali detektívku... v jednej chvíli sa smejete a o chvíľu na to zalapáte ohúrení po dychu.“ Wall Street Journal

„Bezpochyby prvá kniha od ekonóma o ekonómii, ktorú označili za úžasne zábavnú od prvej stránky až po poslednú.“ Guardian

„Absolútne kontroverzné... Levitt šokoval svet...“ Sunday Express

„Pripravte sa na to, že budete uchvátení.“ Malcolm Gladwell

Ukážka textu z knihy

Odpovede skryté pod povrchom

Každý, kto žil na počiatku deväťdesiatych rokov v Spojených štátoch amerických a venoval čo i len nepatrnú pozornosť večerným správam a dennej tlači, mal plné právo byť vydesený na smrť.

Dôvodom bola kriminalita. Neustále stúpala – krivka kriminality všetkých amerických miest za posledné desaťročia vyzerala ako profil strmej zjazdovky – a zdalo sa, akoby zvestovala koniec takého sveta, aký sme dovtedy poznali. Smrť zastrelením, či už úmyselne alebo neúmyselne, sa stala bežnou. Podobne to bolo s krádežami áut, obchodom s drogami, lúpežnými prepadnutiami a znásilneniami. Násilná kriminalita sa stala hrozivou a bežnou súčasťou každodenného života. A malo byť ešte horšie. Omnoho horšie. Tvrdili to všetci experti.

Príčinou bol takzvaný superpredátor. V istom čase sa vyskytoval všade. Pochmúrne hľadel na ľudí z titulných stránok novín. Objavoval sa na stránkach vládnych posudkov a správ. Bol to šľachovitý tínedžer z veľkomesta bez štipky svedomia s lacným revolverom v ruke. A vonku ich boli tisícky, aspoň tak nám to tvrdili, generácia vrahov, ktorí sa chystali uvrhnúť krajinu do najhlbšieho chaosu.

V roku 1995 napísal kriminológ James Alan Fox správu pre generálneho prokurátora Spojených štátov amerických (v USA zároveň plní funkciu ministra spravodlivosti, pozn. prekladateľky), ktorá detailne popisovala nastupujúci dramatický nárast počtu vrážd spáchaných tínedžermi. Fox popísal optimistický aj pesimistický scenár. V tom optimistickom predpovedal, že počet vrážd spáchaných tínedžermi stúpne v nasledujúcom desaťročí o ďalších pätnásť percent a v pesimistickom predpokladal nárast o sto percent. „Nastávajúca vlna kriminality bude taká zlá, že na rok 1995 budeme spomínať ako na staré dobré časy,“ povedal.

Iní kriminológovia, politológovia a im podobní študovaní proroci ponúkali rovnaké hrozivé vízie. Prezident Clinton s nimi súhlasil: „Ostáva nám asi šesť rokov na to, aby sme tento trend v kriminalite mladistvých zvrátili,“ vyhlásil Clinton, „inak nastane v našej krajine chaos. A moji nasledovníci nebudú rečniť o úžasných možnostiach globalizácie, ale všetko svoje úsilie a energiu budú musieť sústrediť na ľudí kráčajúcich po uliciach našich miest.“ Všetci upreli svoj zrak na zločincov.

No potom kriminalita zrazu prestala stúpať a začala klesať. A klesala a klesala a klesala. Tento zvrat bol prekvapujúci z viacerých aspektov. Pokles kriminality bol všadeprítomný, dialo sa to vo všetkých kútoch krajiny a v každej kategórii porušenia zákona. Bol trvalý a miera poklesu sa rok po roku zväčšovala. A bolo to úplne nečakané – najviac to prekvapilo expertov, ktorí predpovedali presný opak.

Sila zvratu bola ohromujúca. Množstvo vrážd spáchaných tínedžermi nestúplo o 100 percent, ba ani o 15 percent, ako varoval James Alan Fox. Naopak, v priebehu piatich rokov ich počet klesol o viac ako 50 percent. Do roku 2000 celkový počet vrážd v Spojených štátoch dosiahol najnižší počet za posledných 35 rokov. To isté sa stalo s každým druhom kriminality, od ublíženia na zdraví až po krádeže áut.

Hoci experti tento pokles kriminality – pokles, ktorý začal už v čase, keď zverejňovali svoje horibilné predpovede – nepredpokladali, teraz sa ponáhľali tento trend vysvetliť. Zväčša boli ich teórie absolútne logické. Tvrdili, že to bol hospodársky rozmach v deväťdesiatych rokoch, ktorý umožnil tento zvrat v miere kriminality. Okrem toho začali platiť nové zákony v oblasti kontroly zbraní... a boli tu inovatívne stratégie v práci policajných zložiek v New Yorku, v dôsledku ktorých klesol počet vrážd v tomto meste z 2262 v roku 1990 na 540 v roku 2005.
Tieto teórie boli nielen logické, ale aj povzbudzujúce, pretože pripisovali pokles kriminality určitým iniciatívam, za ktorými stáli ľudia. Ak je možné, že pokles kriminality bol výsledkom prísnejších zákonov, dômyselných policajných stratégií a lepších miezd, potom máme stále k dispozícii prostriedky a silu na to, aby sme zastavili zločin. A bude tomu tak, aj keby sa podobná situácia, nedajbože, znova zopakovala.

Bez akýchkoľvek pochýb sa tieto teórie rozšírili od expertov k novinárom a od nich do povedomia občianok a občanov. Zakrátko to bola všeobecne známa vec.
Problém bol len jeden. Tieto teórie boli nepravdivé.

V skutočnosti spôsobilo pokles kriminality mladistvých v deväťdesiatych rokoch niečo celkom iné. Všetko sa začalo v Dallase pred viac ako dvadsiatimi rokmi príbehom mladej ženy, ktorá sa volala Norma McCorveyová.

Ako príslovečný motýľ, ktorý zamáva krídlami na jednom kontinente, aby na opačnej strane zemegule spôsobil búrku, Norma McCorveyová celkom nevedomky zapríčinila dramatický zvrat udalostí. Vlastne len chcela ísť na potrat. Bola chudobná, nevzdelaná, nezamestnaná, alkoholička, závislá na drogách, mladá dvadsaťjedenročná žena, ktorá už dala na adopciu dve deti a teraz, v roku 1970, opäť otehotnela. Ale v Texase, ako aj vo väčšine amerických štátov, bol potrat protizákonný. Prípadu McCorveyovej sa ujali ľudia, ktorí boli omnoho mocnejší ako ona. Spravili z nej hlavnú žalobkyňu skupinovej žaloby, ktorej cieľom bola legalizácia prerušenia tehotenstva. Protistranu zastupoval okresný štátny zástupca okrsku Dallas, Henry Wade. Prípad sa nakoniec dostal pred Najvyšší súd USA. V tom čase už bola McCorveyová známa pod pseydonymom Jane Roeová. Dňa 22. januára 1973 rozhodol Najvyšší súd v prospech Jane Roeovej a legalizoval v USA umelé prerušenie tehotenstva. Pre McCorveyovú/Roeovú už bolo samozrejme neskoro. Svoje dieťa už medzitým porodila a opäť poskytla na adopciu (neskôr protestovala proti legalizácii potratov a pridala sa k Pro-Life aktivistom).
Ako teda prípad Roeová verzus Wade spôsobil, že o jednu generáciu neskôr tak dramaticky poklesla kriminalita?

Pri pohľade na kriminalitu vidíme, že nie všetky deti sú si od narodenia rovné. Ba dokonca si nie sú rovné ani približne. Výskumy trvajúce desaťročia ukázali, že deti, ktoré sa narodia v nepriaznivých rodinných pomeroch, majú omnoho väčšiu šancu na kriminálnu kariéru ako ostatné. A tie milióny žien, ktoré mohli ísť na potrat vďaka verdiktu v prípade Roeová verzus Wade, boli priam modelovými postavami zlých rodinných pomerov. Boli chudobné, slobodné a takmer samy ešte deťmi. Ilegálny potrat bol pre ne pridrahý a ťažko by si ho vedeli sami vybaviť. Keby sa ich deti narodili, s najväčšou pravdepodobnosťou by ich čakala kariéra kriminálnikov. Ale vďaka rozhodnutiu, ktoré padlo v prípade Roeová verzus Wade, sa tieto deti nenarodili. Tento faktor mal napokon drastický dôsledok v ďalekej budúcnosti: neskôr, práve v čase, kedy by ich deti začali na seba upozorňovať ako zločinci, začala kriminalita dramaticky klesať.

Nebola to kontrola zbraní, ani silná ekonomika, neboli to ani stratégie policajných zložiek. To nespôsobilo zníženie kriminality v Amerike. Odhliadnuc od iných faktorov, bol to predovšetkým fakt, že sa dramaticky zmenšilo množstvo potencionálnych kriminálnikov.

A ako často spomínali experti (ktorí nám predtým maľovali budúcnosť v najčernejších farbách) legalizáciu umelého prerušenia tehotenstva vo svojich teóriách šírených médiami?

Vôbec.