✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Objednaj teraz a si v hre o 50€ poukážku
Ľahký príbeh lásky Slovenky a Taliana vo Večnom meste.
Keď máte za sebou nevydarený vzťah s nevydareným mužom, keď cestujete do Talianska, aby ste kupovali tovar do svojho malého obchodíka, keď máte v Ríme chlapíka, s ktorým si – ak máte chuť – užijete, tak nepotrebujete vôbec nič.
A láska vás prekvapí.
Tak, že ani neviete ako, žijete svoj vlastný filmový príbeh...
Ukážka textu z knihy
Sedela som na kameňoch pri okraji fontány, námestie nebolo preplnené ako väčšinou, lebo ľudia pred Vianocami veľmi necestujú, a keď, tak splašene pobehujú po obchodných centrách. Bola zima, ale ja som tam sedela s vyzutými čižmami, ktoré boli nové, šmrncovné, ale najnepohodlnejšie, aké som v živote mala. Napriek tomu som v nich prešla pol centra mesta. A potom som urobila chybu. Sadla som si. V tom okamihu som si bolesť v nohách intenzívne uvedomila, čižmy ma pálili, omínali, a ak by som si ich nedala dole, zbláznila by som sa... Madou stál niekoľko metrov odo mňa. Nudil sa, turistov nebolo veľa, tak ma, fajčiac, pobavene pozoroval, ležérne opretý o svoj stojan. Masírovala som si chodidlá a jeho som si všimla, až keď bol celkom blízko pri mne a sadol si na kamene, akoby ma poznal.
„Bolia?“ spýtal sa po taliansky.
„Bolia,“ usmiala som sa. „Móda nie je pre normálnych ľudí.“
Zasmial sa, vstal, z tašky pri svojich obrazoch vytiahol termosku s kávou, nalial z nej do malej štýlovej šálky a doniesol mi, aby som sa zahriala.
„Ďakujem, to je milé,“ povedala som a po dlhom čase som sa vtedy usmiala. Úprimne. Bez smutného kŕča v tvári. Bolo to iba dva mesiace po definitívnom rozchode s Petrom a neboleli ma len nohy, ale aj duša, srdce, celé vnútro som mala rozbité na malé kúsočky.
„Si tu sama?“ spýtal sa ma vtedy Madou.
„Celkom sama,“ povedala som pravdu pravdúcu. Nechcelo sa mi veľmi vysvetľovať, prečo nie som v Ríme s frajerom alebo s tlupou hlučných kamarátok, z ktorých by aspoň jedna nemala byť úplne triezva. Ale predstava, že si mám znovu navliecť tie moderné čižmy a prejsť v nich celú cestu späť do hotela, mi otvorila ústa, a ako som tam sedela, tak som mu vyklopila celú pravdu. O Petrovi, o tom, ako si potrebujem vyvetrať hlavu, byť trochu sama so sebou, začať sa mať nanovo rada a premeniť svoj sen o malom talianskom obchodíku na skutočnosť.
Prikyvoval, fajčil, sem-tam položil vecnú otázku, a keď ma párkrát striaslo od zimy, navrhol, aby sme si zašli na teplú polievku do reštaurácie, ktorú mal rád. Mykla som plecom. Aj tak som nemala čo robiť. A Madou bol celkom príjemný. Aj pekný. Nesnažil sa zapôsobiť. To sa mi páčilo.
Ešte v ten deň sa z nás stali milenci. Bez veľkých ceremónií, bez rečí typu – nemali by sme, nepoznáme sa, ty si tu a ja som na Slovensku, jednoducho sme skončili u mňa v hoteli, a ani jeden z nás sa ráno nesťažoval. Pokračovali sme v rozhovore, ktorý sme začali pri fontáne, akoby sa medzitým naše telá nespojili, a vždy potom, keď som v rámci zariaďovania obchodu prišla do Ríma, som ho našla.
Na tom istom mieste.
S tým istým úsmevom.
Pri tom istom stojane.
Len obrazy sa menili.
Bolo to také moje tajomstvo. Malé, nevinné. Nevedel o ňom nikto. Ani Anka, ani Lucia, ani Monika. Nie preto, že by som mala pocit hanby alebo výčitiek. Skôr preto, že by som nevedela, čo mám o ňom hovoriť. Necítila som potrebu.
Madou nepatril do môjho života. Patril do Ríma a bol súčasťou mojich talianskych výletov. Tak, ako som si dala dobré špenátové ravioli, kapučíno a pohár dobrého toskánskeho vína, tak som si vždy vzala aj kúsok z neho. A nechutil o nič horšie ako ostatné spomínané veci...
