Rúfusova poézia zbierok Neskorý autoportrét (1992), Čítanie z údelu (1996), Vážka (1998) a rozsahom najmenšej zbierky Malá nočná hudba (1998), ktorú tvorí iba dvanásť básní, je motivicky rôznorodá; výnimkou sú „básne domova" v prvom cykle Vážky. V knihách je významný rozmer životnej úvahy, ktorý bol výrazne prítomný už v autorovej zbierke Prísny chlieb (1987). V básnikovej tvorbe sa k slovu dostávajú aj veci celkom osobné. V popredí sú motívy ľudského rodu, domova, jesene ľudského života, smrti a poézie. Jednotlivé motívy nadobúdajú úvahové dimenzie, máme tu do činenia s básňou ako reflexiou, myslením. Starnutie básnik chápe ako zostupovanie k podstate a takto chápe aj poéziu písanú v neskoršom veku. Autorova tvorba vždy mierila k podstate, ale v novom období toto zostupovanie nadobúda novú vyhranenosť i nové významy. Medzi veršami o situácii starnúceho lyrického subjektu čítame takéto neľútostné verše; „Čakanka ešte, akože inak, čaká, / Tak ako v čase detstva. Ibaže / sama už nevie, na čo" (Také dni, Neskorý autoportrét). Zostupovanie k podstate ako vystupňované nemilosrdné obnažovanie pravdy sa však v Rúfusovej poézii deväťdesiatych rokov nepremieta iba v reflektovaní životnej jesene, ale - a to ešte vo väčšej miere - v reflektovaní človeka a sveta a domova. Najmä z tohto dôvodu básnikova poézia, hoci má rozličné polohy, zvyčajne nie je rozradostňujúcim čítaním. V bilančných charakteristikách pred nami Rúfus vystupuje ako básnik ľudského trápenia, bolesti.