✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Objednaj teraz a si v hre o 50€ poukážku

Dystopická verzia budúcnosti v najnovšom románe Miroslavy Varáčkovej Adaptácia, má až odstrašujúco blízko k realite, ktorá nám môže zaklopať na dvere už zajtra.

Zoya mala všetko: domov, rodinu, kamarátov. A potom ľudstvo zdecimovali epidémie a vojny. Teraz nemá nikoho: ani rodinu, ani kamarátov, ani priateľa. Prišla aj o domov. No prispôsobila sa. Vpred ju poháňa len mapa a nádej, že ju dovedie do posledného útočiska na Zemi.
Ľudia skúšaní vojnou i chorobami sa tiež adaptovali na nový svet - bojujú o každú minútu života. A osamelé dievča putujúce neznámou krajinou predstavuje priľahkú korisť. Keď Zoyi pomôže neznámy Simon, poruší tým krehkú rovnováhu povojnového spoločenstva, za čo musí zaplatiť životom. A tak sa Zoya, Simon a jeho malá sestra vydávajú naprieč zdevastovanou krajinou s nádejou, že ich mapa po jej mŕtvom priateľovi naozaj dovedie pred brány mesta, kde ešte vládne ľudskosť. Teda, mala by...

Desiata jubilejná kniha Miroslavy Varáčkovej, jednej z najúspešnejších a najčítanejších slovenských autoriek pre mladých, opäť hľadí do postapokalyptickej budúcnosti. Jej prvá dystópia Prežila som svet patrí dodnes medzi čitateľmi najobľúbenejší a zároveň jej najlepšie hodnotený román.

Ukážka textu z knihy

Ulica, ktorou kráčam, mi pripomína domov. Vysoké budovy,
úzka cesta lemovaná množstvom rozbitých lámp, niekoľko vyhasnutých,
mĺkvych reklamných pútačov, ktoré poznačil čas.
Prebehnem po nich pohľadom, no snažím sa nevenovať im pozornosť.
Nebolo by dobré, ak by som si čokoľvek z toho, čo vidím,
priveľmi pripúšťala. I tak mám čo robiť, aby som vládala
ísť ďalej a nezosypala sa tak ako mnohí predo mnou. Ako mnohí
z malej hŕstky nás, čo sme prežili.
Vlečiem sa pomaly, na chrbte plecniak s vecami, ktoré mi
zostali a ktoré nevyhnutne potrebujem pre život. Niekoľko tabletiek
na vyčistenie vody, deka, zopár konzerv s ovocím a mäsom,
termofľaša, fotky, stará empétrojka na solárne nabíjanie,
ktorú si púšťam vo chvíľach, keď mi je najťažšie, a rukou kreslená
mapa, čo mi dal pred svojím odchodom Noe. Tá znamená
pre mňa najviac. Predstavuje nádej a bez nádeje by som sotva
dokázala čo i len dýchať.
Tesne pred zničeným mostom vedúcim ponad železničné
koľaje si sadnem na obrubník a doprajem svojim unaveným nohám
krátku úľavu. Nemám sa kam ponáhľať. Už nie.
Svaly ma bolia, chodidlá pália od dlhej chôdze. Ani si nepamätám,
kedy naposledy som sa pohodlne stúlila do mäkkého
kresla, stiahla nohy pod seba a oddala sa pocitu bezpečia.
Ten mi chýba azda najviac. Spolu s rodinou. Zo všetkého, čo sa
mi stalo, najhoršie vnímam osamelosť. Som ňou presiaknutá až
do špiku kostí. Chýba mi ľudské teplo, chýbajú mi rozhovory,
dotyky, pohľady, chýbajú mi ľudia. Niekedy ani neviem, či má
toto všetko zmysel. Putujem dlhé týždne a vôbec netuším, čo ma
v cieli čaká. Možno len trpké sklamanie. Ktovie. Často si opakujem,
že musím veriť, že sa nesmiem vzdať, že treba pokračovať,
aj keby krok vpred mal byť to posledné, čo vo svojom živote
urobím. Lebo zomrieť ako človek, ktorý sa celkom opustil a zriekol
nádeje, je ten najdesivejší koniec, aký si dokážem predstaviť.
Keď som bola malá, obdivovala som jedného chlapca od susedov.
Volal sa Marko a aj napriek tomu, že mal namiesto jednej
nohy protézu, sa celé víkendy snažil naučiť opäť bicyklovať.
Mal rakovinu, o nohu prišiel práve pre ňu, no pokiaľ mi pamäť
siaha, nikdy sa nevzdal. Ani s tým bicyklom, ani v boji o život.
Nakoniec síce zomrel, ale ešte predtým sa poriadne popreháňal
na dvoch kolesách našou štvrťou. Bol hrdina.
A ja nechcem byť horšia ako on. Nechcem sa vzdať bez boja.
Bezprizorne hľadím na opustený most a očami sledujem niekoľko
papierov, čo v zdvíhajúcom sa vetre poletujú sem a tam.
Tancujú a prezrádzajú, že tu bol kedysi život a ruch. Predstavujem
si, že presne tak isto ako papiere poletujú priestorom naokolo
aj duše ľudí, ktorí tu žili, ľudí, ktorým patrilo toto mesto.
Pozerajú sa na mňa spoza rohu či konca ulice a myslia si bohviečo.
Azda, že mám šťastie, keď som ešte stále nažive.
Kiežby mali pravdu.
Ja svoj osud vnímam ako výzvu a šancu niečo dokázať. O šťastí
sa dá len ťažko hovoriť.
Periférnym videním zachytím v diaľke za mostom pohyb.
Upriamim tam pohľad, no okrem zástupu suchých stromov a nehybnej
vlakovej stanice si nevšimnem nič podozrivé.
Viem, že by som mala byť viac opatrná, okolím sa môže pohybovať kdekto. Bandy lupičov, ktoré okrádajú posledné živé bytosti o všetok majetok, osamotený tulák, zrútený úbožiak s agresívnymi sklonmi, násilník... ktokoľvek. Nemám chuť bojovať o holý život. Nemám však ani silu neustále striehnuť, či sa niekto nezjaví, oberalo by ma to o cennú energiu.
Pre istotu vstanem a rozhodnem sa vrátiť sa načas do centra. Ukryjem sa niekde medzi opustenými ruinami budov a v ceste budem pokračovať až ráno. I tak sa začne čoskoro stmievať, do večera by som ďaleko nedošla.
No len čo sa otočím a urobím niekoľko krokov, vyrútia sa mi spoza chrbta.
Agresori. Zlodeji. Prašivé existencie bez kúska ľudskosti. Spoznávam ich na prvý pohľad.
Okamžite zabúdam na bolesť v nohách a rozbehnem sa krížom cez rozvaliny. Myslím na mapu zastrčenú v zadnom vrecku plecniaka, a aj keď ju mám z veľkej časti bezpečne zafixovanú v pamäti, nemôžem dovoliť, aby sa k nej dostali. Nie oni. Ani nik iný. Je to moja budúcnosť i minulosť, sú v nej spomienky na neho, na jeho precízne ťahy rukou, je v nej vpísané oveľa viac ako len názvy miest a pohorí. Je v nej on. Posledný dôkaz toho, že vôbec žil. Môj Noe.
Po niekoľkých metroch ma dobehnú a zrazia k zemi. Dostanem päsťou tvrdý úder do líca, silná bolesť ma nakrátko omráči, no rýchlo sa snažím spamätať. Zdvihnem zrak dohora. Nado mnou sa týči mohutný muž. Aj cez vrstvy špinavého oblečenia vidno, že je chudý, prezrádza to aj jeho vyziabnutá tvár, no kostru a šľachy má isto mocné, súdiac podľa sily, akou ma zvalil.
„Daj mi ten vak,“ zavrčí.
Pokrútim hlavou a očami narýchlo prebehnem po ostatných. Vysoká žena, dvaja muži, asi pätnásťročný chlapec. Všetci sú špinaví a značne zanedbaní, stavba ich tiel však nasvedčuje
tomu, že aj jednotlivo by mali nado mnou prevahu. Som oproti
nim slabá ako mucha, jasne si to uvedomujem.
Hodnotím situáciu a uvažujem, či mám šancu na útek a či
by mal môj odpor vôbec nejaký zmysel.
Nemám na výber.
Muž sa ku mne zohne a ja ho z celej sily kopnem do slabín.
Dám do toho kopu všetku energiu, ktorá mi zostala. Pozviecham
sa a skôr, ako ma znova lapia, zvlečiem si plecniak a vylovím z tajného,
no pre mňa ľahko dostupného vrecka mapu. Ostatné nestihnem.
Ženine ruky ho zachytia a mne neostáva iné ako pustiť
ho a ratovať si kožu.
Bežím najrýchlejšie, ako vládzem, preskakujem prekážky, a až
keď zahnem do jednej z budov a obzriem sa, mám istotu, že som
sa ich striasla. Dostali, čo chceli, nemajú viac dôvod ma naháňať.
Čo si však počnem bez plecniaka, netuším.
Unavene sa zošuchnem popri múre na zem, skrčím sa do
klbka a v rukách pevne zovriem mapu. Ako dobre, že sa mi podarilo
zachrániť aspoň tú.
Potrebujem si oddýchnuť, utriediť si myšlienky a vymyslieť
plán, ako získať všetko, o čo som práve prišla. Ak nič iné, budem
musieť zohnať aspoň tablety na čistenie vody. Bez nich prežijem
sotva dlhšie ako pár dní.
Došľaka!

Keď sa upokojím, rozhodnem sa preskúmať okolie. Prechádzam
prízemím, zdá sa, že tu bol kedysi hotel alebo nejaká ubytovňa.
V jednej časti sa nachádzajú zvyšky pultu, na zemi v prachu
klávesnica a monitor počítača, hneď vedľa akýsi zápisník. Zohnem
sa, zdvihnem ho a chvatne prelistujem. Samé mená a čísla.

Položím ho nazad a pokračujem ďalej zdevastovaným priestorom. Prebehnem i poschodia. Množstvo izieb s vytlčenými oknami a so zničeným nábytkom. Na stenách zaprášené repliky malieb od známych umelcov, všade náznaky pominutého života. Tu kusy odevov, tam porcelánový hrnček s odbitým uškom či osamotená topánka.
Vyleziem na strechu. Chcem sa len rozhliadnuť, či zbadám ruiny nejakého obchodného centra, v ktorom by som sa mohla pri veľkej dávke šťastia dostať k tabletkám na filtrovanie vody. Premôže ma však únava.
Uložím sa na chladný betón, chrbtom sa opriem o zvyšky zábradlia a zaspím s pohľadom upretým na tmavé obrysy ulíc aj napriek úpornej snahe udržať sa v bdelom stave.
Ráno ma prebudí hluk. Niekde podo mnou sa prekrikujú muži. Nazriem cez okraj strechy, no vzápätí sa rýchlo stiahnem nazad. Nestojím o ich pozornosť, akiste by znamenala len ďalšie problémy.
Celé toto mesto je divné. Pohybuje sa v ňom viac ľudí, ako som čakala, ako som si zvykla vídať na severe. U nás som sotva stretla živú dušu a tu aby si človek dával pozor na každom rohu.
Pozviecham sa na nohy a vraciam sa dnu do schátraného hotela. V ústach mám sucho, v hrdle ma škriabe od smädu a aj napriek niekoľkohodinovému spánku sa cítim malátna.
V jednej z izieb počkám, kým sa rozvidnie, za ten čas si obzerám obrazy a prečítam niekoľko článkov v starom magazíne o životnom štýle, a potom vyrazím vpred. Som odhodlaná čo najrýchlejšie pohľadať aspoň nejaké zásoby jedla, niečo na pitie a čím skôr vypadnúť z mesta. Na cestách a v lesoch bude azda bezpečnejšie.
Kiežby som tušila, čo ma tu bude čakať. Obišla by som mesto poriadnym oblúkom a teraz by som chrbtom opretá o nejaký starý míľnik vítala nový deň poriadnym dúškom vody.

O niekoľko ulíc ďalej narazím na supermarket. Už na prvý
pohľad je jasné, že ho predo mnou vyplienili, no i tak vojdem
dnu dúfajúc, že predsa len nájdem niečo pod zub.
Police sú prázdne, v mraziacich boxoch zbadám len niekoľko
uschnutých švábov. Všetky potraviny a nápoje sú už dávno
preč, presne ako som predpokladala.
Zamierim do ďalšieho oddelenia, aspoň niečo užitočné sa
mi predsa musí podariť zohnať.
Vezmem si nový batoh a deku. Zopár kusov oblečenia, ktoré
nájdem pohádzané po zemi. Staré časopisy, na ktoré časom sadla
hrubá vrstva prachu. Na niečo by sa mohli zísť. Možno na
založenie ohňa či ako podložka pod telo, keď počas nocí začne
primŕzať.
Prechádzam jednotlivými oddeleniami, ktoré sú takmer úplne
vyrabované.
Pristavím sa až v časti s hračkami, pri pohľade na látkovú žirafu
sa neubránim krátkemu návalu nostalgie. V hrudi, niekde
pri srdci, sa mi ostrým bodaním pripomenie pocit zúfalstva, ktorý
sa mi tam usadil vo chvíli, keď som ostala celkom sama, a ktorý
nezmizol až doteraz. Práve naopak, mocnie každým dňom,
každým mojím nádychom.
Otec, nevlastný brat Ben, babka, Benova obľúbená hračka,
žirafa Lulu... to všetko je preč. Môj domov je preč. Priatelia sú
preč. Škola tiež. I Noe. Neostal mi nik.
Chce sa mi plakať, no na slzy už nemám síl. Vnútrom sa mi
rozlieva neznesiteľný žiaľ a ja si od neho nedokážem nijako uľaviť.
Niekedy mám pocit, že práve ten ma zabije.
Na chvíľu zabúdam na čas a v spomienkach sa vraciam
k svojmu starému životu. Ako veľmi som len nenávidela ranné
vstávanie do školy, ten príšerný zhon a pravidelné dobiehanie
na autobus a ako som zbožňovala hodiny strávené v suteréne
so slúchadlami v ušiach a s ceruzkami v ruke. Rock a kresby, to bol môj život. Komiksové stvárnenie reality, Cranberries, Pink Floyd, plynutie všetkých emócií cez ceruzky na papier. Páčilo sa mi márniť čas kreslením. Mala som rada tie chvíle samoty, keď prestal existovať okolitý svet a zostalo len moje vnútro, všetky tie veci, čo sa drali na povrch a ja som im mohla dať voľný priechod. Aj Noe si zvykol, že z času na čas potrebujem priestor len sama pre seba, a nikdy nemal problém dopriať mi ho. Nenárokoval si na všetky moje voľné chvíle, netrucoval, ak som ho na pár hodín vytesnila zo svojej mysle a zo svojho života a zavrela sa doma v suteréne. Noe bol fajn chalan. Dala by som všetko za to, aby som mohla byť opäť s ním.
Pomalými krokmi prechádzam cez hračkárske oddelenie a končekmi prstov zanechávam v prachu na polici ryhy. Doplním ich o niekoľko krivých čiar, symbolov, kriviek tvárí. Posledný výjav, čo mi ostal v pamäti, keď bol svet ešte starým svetom.
Chvíľu naň hľadím, potom ho dlaňou celý rozmažem. Načo zanechávať za sebou stopy?
Zahnem do ďalšej uličky a prekvapí ma, keď tam zbadám na zemi sedieť schúlené dieťa. Musím zažmurkať, aby som si bola istá, že to nie je len hlúpa vidina. Skláňa sa nad nejakými skladačkami, nôžky stiahnuté pod sebou, rukávy na tmavozelenom svetri podkasané, svetlé vlasy uvoľnené z hustého vrkoča jej padajú do tváre. Krátko pozerám na to malé stvorenie a snažím sa odhadnúť vek dievčaťa. Päť rokov či o niečo viac? Zdá sa, že môže mať toľko čo Ben.
Chcem niečo povedať, milo sa jej prihovoriť, no nestihnem. Len čo spravím krok vpred, niekto ma schmatne a v sekunde pocítim na krku studenú čepeľ.
„Čo si jej chcela spraviť?“ do ucha sa mi vnorí zlovestné mužské zasyčanie.
„Nič,“ pípnem. Jazyk sa mi lepí o podnebie, môj hlas znie
cudzo. „Prisahám, že nič.“
„Tak prečo sa tu obšmietaš? Také svine, čo by boli schopné
okradnúť aj malé decko, spoznám na sto honov. Mám na ne čuch.“
„V tom prípade musíš cítiť aj to, že medzi ne nepatrím. Pusť
ma!“
„Čo tu hľadáš?“
„Vodu.“
„Neverím, že si taká hlúpa, aby si si myslela, že ju tu nájdeš,“
podráždene sa zasmeje. „Vodu! V supermarkete. Prepána,“ znechutene
vyprskne.
„Neviem. Nie, ja... okradli ma. Nič mi neostalo, tak som dúfala,
že...“
„Že čo?“ skočí mi do reči. „Že aj ty niekoho okradneš?“
„Mysli si, čo chceš,“ nemá zmysel ho presviedčať, keď mi aj
tak neverí, „povedala som ti pravdu.“
„Zabijem ťa.“
„Spôsobíš jej traumu.“ Pozriem na dievčatko. Hľadí na nás
veľkými očami a ani sa nepohne. „Myslíš, že by sa jej páčilo vidieť
vraždu sotva meter od seba? Pekne detailne?“
Ticho. Žiadna odozva.
Zavriem oči s tým, že toto je moja posledná sekunda. Stačilo
by trochu zatlačiť, potiahnuť nožom do strany a život by zo
mňa vyprchal tak rýchlo, že by som si ani nestihla prehrať najdôležitejšie
okamihy svojho života! Bola by to pomerne ľahká
smrť v porovnaní s tým, čím si museli prejsť moji blízki.
Nič z toho sa však nestane.
Ruka s nožom klesne nadol, zovretie povolí. Neznámy ma
odsotí a ja dopadnem na zem. Bokom vrazím do police s legom.
Poriadne to zabolí. Niekoľko škatúľ sa na mňa zosunie a z jedného
balenia vypadnú farebné kocky.
Zdvihnem hlavu a pozriem hore. Až teraz mám možnosť vidieť človeka, ktorý na mňa zaútočil. Týči sa nado mnou ako mocný tieň. Pri pohľade do jeho tváre mi zovrie žalúdok v oneskorenej reakcii. Ostré črty, pevne zovreté pery, výrazné oči a pulzujúce svaly na sánke. Som si istá, že keby musel, zabil by ma. Pritom nie je oveľa starší ako ja.
„Strach a traumy sú jej v pätách stále,“ zašomre si sám pre seba, podíde k dievčatku, natiahne k nemu ruky a vezme ho do náručia.
Potom sa otočí ku mne.
„Mala by si čím skôr vypadnúť. Skôr, ako stihnem oľutovať, že som ťa nechal žiť.“

Odchádza. Sledujem jeho dlhé kroky a zviecham sa na nohy. Od tvrdého pádu na hranu police ma bolí pravé plece. Bolí ma aj líce, do ktorého mi vrazil zlodej. Syknem, keď si popravujem remene plecniaka. Ešte stále cítim na krku chlad čepele, čo ma núti pratať sa radšej rýchlo preč.
Vrátim sa na ulicu. Ponad cestu sa prevaľuje hustá hmla, čomu sa poteším, pretože budem aspoň sčasti krytá a nie až tak veľmi na očiach, ako by som bola za slnečného počasia. Čoskoro sa opar možno rozplynie, rýchle a prudké výkyvy nie sú žiadnou výnimočnosťou.
„Hej!“ ozve sa zrazu za mnou. Spoznávam hlas z obchodu.
Otočím sa, pozriem ku vchodu. Chalan, čo ma chcel ešte pred chvíľou podrezať, teraz na mňa kričí a volá ma späť. Zaváham. Bojím sa vrátiť nazad, no pomyslím si, že ak by ma chcel skutočne zabiť, už by to bol urobil.
Priblížim sa, no nechávam medzi nami odstup niekoľkých metrov pre prípad, že by som musela utekať.