✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Sarah je presvedčená, že jej manžela a syna zavraždil vyšinutý psychopat. Hoci bola pri tom, ako vrah umiera smrtiacou injekciou, nenachádza útechu vo vedomí, že už nikdy nebude zabíjať. Vzhľadom na to, že telá Sama a Josha sa nenašli, rozhodne sa vrátiť do neďalekých hôr na miesto činu a nájsť dôkaz o ich smrti – neoznačený hrob, odev, čokoľvek, čo by ju presvedčilo, že to všetko nie je iba nočná mora. Avšak to, čo napokon odhalí, je oveľa horšie, ako očakávala. Čo ak popravili nesprávneho muža? Čo ak vrah je stále tam vonku? Čo ak sa nočná mora iba začína?
Ukážka textu z knihy
6. jún, 2007
Väzenská jednotka, Huntswilee, Texas
Sarah Durandtovú trhlo, keď odhrnuli svetlomodrý záves, za ktorým uvidela väzňa pripútaného ku kreslu. Jedna zo žien, čo stáli za ňou, zalapala po dychu. Sarah sa naklonila k rovnému sklu, ktoré ich oddeľovalo od netvora. Dýchala ústami. Bol to jediný spôsob, ako nevnímať ťažký vzduch, ktorý uviazol v maličkej miestnosti s betónovými stenami.
Spolu s ostatnými svedkami sa zišli za hrubým sklom a zdalo sa, akoby na druhej strane svätožiara obkolesovala predmety v miestnosti s bielymi kachličkami, ktorú určili na popravu. Nepriestrelné sklo. Kto by tu asi tak strieľal? Odsúdený muž omámený sedatívami alebo tí, čo sa prišli pozrieť na to, ako umrie?
Sarah si založila ruky a pevne ich držala pri tele. Triasla sa, pretože klimatizácia fúkala mrazivý prúd vzduchu priamo na ňu. V miestnosti sa s ňou tlačilo ešte ďalších jedenásť ľudí z rodín ostatných obetí. Sotva ich vnímala. Boli tu preto, aby konečne uzavreli smutnú kapitolu vo svojich životoch. Ona však ešte stále potrebovala odpovede.
Keď sledovala väzňa za sklom, jej uprený pohľad sa zúžil ako laser. Mal dlhé ruky a zo žíl na oboch rukách mu trčali ihly. Sedem kožených remienkov spútavalo jeho telo a končatiny tak, že poloha, v ktorej sa ocitol, desivo pripomínala ukrižovanie. Lenže tento muž nebol Mesiášom. Bol stelesnením Diabla.
Damián Wright bol stredne veľkej postavy, svojou nezaujímavou tvárou a mdlými črtami nikdy nevytŕčal z davu. Sarah však veľmi dobre vedela, o koho ide. Poznala jeho prešibanosť a ľstivosť skrytú za maskou obyčajného výzoru. Tlela v ňom chorá túžba mučiť a zmrzačovať. Dokonca aj tu, na svojej smrteľnej posteli, ju neprestával týrať. Odopieral jej i ten najmenší náznak úľavy a pokoja.
Nebola si celkom istá, prečo sa spomedzi všetkých pozostalých Damián zameral práve na ňu. Nebola predsa ničím výnimočná. Bola len učiteľka z New Yorku, ktorá žila v mestečku s päťsto obyvateľmi. Rovnako jej výzor sa nevymykal priemeru. Hnedé vlasy zvyčajne nosievala zopnuté, len pri výnimočných príležitostiach jej voľne padali na ramená. Ako to bolo napríklad dnes – počas popravy sériového vraha.
Damiánova potom orosená pokožka sa ligotala, keď ho umiestnili pod veľké okrúhle chirurgické svetlo. Pred neochvejným osvetlením privieral oči. Dozorcovia kývli na muža v čiernom odeve s malým strieborným krížikom. Muž vystrel ruku a nechtiac zavadil o mikrofón. V lúčoch svetla sa mu trblietala obrúčka. Sarah si nahmatala vlastný prstenník, na ktorý jej pred šiestimi rokmi Sam navliekol jednoduchý krúžok bez ozdôb.
Mikrofón sa rozvinul ako kobra a hypnoticky poskakoval pred Damiánovými perami. Keď ho dozorca zapol, v miestnosti so svedkami sa ozvalo cvaknutie pripomínajúce tlmenú strelu. Pichľavý zvuk Damiánovho dychu zaplavil celý priestor, v ktorom boli. Sarah sa pristihla, ako dýcha v rytme s Damiánom. Takmer cítila vydezinfikovanú pásku, ba aj zápach potu z nervozity, ktoré sa šírili spoza okna. Alan Easton, ktorý sedel vedľa nej, jej podal ruku, aby sa upokojila.
„V poriadku?“ spýtal sa priateľským tónom, hoci bol len jej právnik. Momentálne bol pre ňu jediným človekom, ktorý tu bol preto, aby jej namiesto Sama a Josha pomohol vydržať týchto pár minút. Jediná rodina, ktorá jej zostala. A Josh – ako by tu nemohla byť kvôli svojmu synovi?
Prikývla a pozorne sledovala všetko, čo sa pred ňou práve odohrávalo. V miestnosti na popravu boli len traja muži: dozorca v námorníckom odeve, vybielenej košeli a úzkej kravate; duchovný v čiernom a Damián Wright – muž, ktorý jej úplne zničil život.
Keby mala Sarah opísať túto budovu smrti svojim žiakom zo šiestej triedy, povedala by im, že to, čo vystihuje túto miestnosť a vlastne celú budovu okrem normálnej väznice, je obmedzenie a absolútna kontrola. Z malej budovy so zelenými betónovými stenami nemohol nikto nikdy ujsť. Praktická miestnosť na popravu s divákmi za oknom sa vôbec nesnažila vyzerať príjemne či skryť svoj účel. Plochý chirurgický stôl, doširoka roztvorený, priskrutkovaný k zemi – jediný kus nábytku.
„Chcete ešte niečo povedať?“ spýtal sa dozorca odsúdeného.
Sarah spozornela. Zrazu nejaká mucha nedovolene narušila celý proces, keď svojimi krídlami udierala na ochranný obal dvoch svetielkujúcich žiaroviek v cele. Bzučanie bolo priam ohlušujúce. Damián Wright, usvedčený vrah a násilník, ktorý ubližoval deťom, otvoril svoje uslzené oči a zízal priamo na ňu. Svoju ruku vymanila z Alanovej a pevne zovrela v päsť.
Vrav. Povedz niečo. Daj mi aspoň záchytný bod!
Jej modlitby zostali nevypočuté. Damián nevydal ani hláska, svaly mu ochabli, nebojoval s prekážkami. Len jeho hruď sa pohybovala, stúpala a klesala, zatiaľ čo odpočítaval svoj posledný nádych a výdych. Sarah zadržala dych, každú chvíľu mohla pod tlakom vybuchnúť. Damián na ňu uprene zízal a úsmev mu vytvoril vrásky okolo očí. Najprv zažmurkala, nevzdávala sa, urobila by čokoľvek, keby jej to pomohlo nájsť Sama a Josha. Damiánov úsmev bol čoraz širší. No aj tak bol ticho. Záchvat hnevu jej ochromil vnútornosti. Týral ju, odopieral jej možnosť uzavrieť to, po čom tak zúfalo túžila. Pretože v ten deň, keď vzal Josha, bola na povinnom doškoľovacom kurze? Alebo to bolo kvôli všetkým ostatným chlapcom, ktorých zabil? Len Josh mal otca ochotného bojovať a zomrieť? Alan vravel, že to bolo pravdepodobne preto, lebo Sam prerušil jeho rituál s Joshom. Prinútil ho odbočiť od svojej chorej a zvrátenej túžby zabiť Sama skôr, než sa mohol vrátiť k Joshovi.
Duchovný čítal z Biblie, oči ani raz nezdvihol a nepozrel sa na stratenú dušu, za ktorú sa modlil. Slová žalmu, slová, ktoré by Sarah pred dvadsiatimi dvoma mesiacmi priniesli upokojenie a útechu, sa teraz zredukovali na bezvýznamný šum, ktorý bol dôležitý asi ako bzučanie muchy. Dlaň pritlačila k chladnému sklu, od Damiána chcela získať odpovede, ktoré tak veľmi potrebovala, nezaujímalo ju Božie slovo. Celý svoj život ho predsa počúvala. Kde bol Boh, keď ho najväčšmi potrebovala? Kde bol, keď Ho potreboval jej manžel a syn?
„Je mi ľúto, ale nemôžeme zostať na poprave,“ zašepkal Alan. „Viem, ako veľmi si dúfala...“
Tieto slová ignorovala a stredom jej vesmíru bol pohľad upretý na vraha. Na muža, ktorý sa priznal, že zabil Sama a Josha, ale ktorý zároveň odmietol prezradiť, kam dal ich telá.
Už rok a pol bojovala. Bojovala s Damiánovým tichom, s jeho odmietaním vidieť ju. Bojovala s novým texaským zákonom, ktorý povoľuje urýchľovať popravy s priam s neslýchanou efektivitou. Bojovala s vlastnou túžbou vidieť, ako Damián zomiera. S túžbou, ktorú nahradila jej potreba nájsť manžela a syna.
Dozorca vykročil vpred, monotónne čítal dokument. Jeho obsah jej podvedomie nevnímalo.
Kde sú, ty zloduch? Sarah sa pokúšala dať najavo všetok svoj odpor a nenávisť bodavým pohľadom, dúfala, že Damiánovi sa v týchto posledných sekundách na zemi rozviaže jazyk. Päsťou udierala do hrubého skla, no podarilo sa jej vytvoriť len malé tlmené dunenie. Vraha ani len nemyklo a vôbec od nej neodtrhol svoj pohľad. Neprehovoril. Namiesto toho sa jeho výraz zmenil na súcitný. Akoby bola odsúdená ona, a nie on.
Dozorca skončil a odložil si okuliare, pomaly prikývol smerom ku katovej búdke. Sarah skúmala postup ich práce. Za zrkadlovým sklom nejaký neviditeľný muž stlačil tlačidlo. Do Damiánových žíl začali prúdiť najprv sedatíva, potom látky, ktoré ho paralyzovali, a napokon mu chlorid draselný zastavil srdce.
Zastal čas. Sarah nežmurkala. Damián nežmurkal.
O tri minúty neskôr duchovný vstal spolu s mužom v bielom odeve, ktorý podišiel bližšie a načúval so stetoskopom. Vzpriamil sa, načiahol ruku smerom k Damiánovej tvári a zatlačil vrahove viečka. Roleta sa zatiahla. Miestnosťou sa ozval spoločný povzdych a aj ostatní svedkovia sa presunuli zo svojich miest. Napriek zahmlenej mysli počula Sarah vzlykať niekoľko žien a mužov a cítila ich pohyb, keď sa miestnosť vyprázdňovala. Ona však zostala ako zamrznutá, oči jej horeli.
Alan ju chytil za ruku, odtiahol jej päsť zo skla a postavil ju na neisté nohy. „Teraz musíme ísť,“ zašepkal.
Tvár naťahovala k zatiahnutému oknu do poslednej chvíle. Napokon ju Alan vyviedol von na svetlo, texaská horúčava a vlhkosť sa na ňu vrhli ako desaťtonový kamión. Na malý okamih sa aj ona dusila pod váhou paralyzovaných pľúc. Napla hruď a tentoraz zastalo srdce jej. Zažmurkala a bolesť sa vrátila. Akoby jej sekáčikom na ľad ktosi bodal oči. Trvalo to už dvadsaťdva mesiacov a jej bolesť nezmiernili žiadne sedatíva. Na rozdiel od bolesti Damiána Wrighta.
Vedela, že je nažive. Aspoň jej telo bolo. Jej myseľ, jej duša – tie boli pochované doma v nejakom neoznačenom hrobe vedľa Sama a Josha.
Je po tom, je po tom, je koniec... Tieto slová napĺňali jej myseľ, splietali ulitu, ktorá zamedzila prístup všetkým citom a poskytla bezpečné miesto na úkryt. Miesto, kde nebolo potrebné premýšľať, čokoľvek podnikať, reagovať. Byť. Je po tom, je po tom, je koniec...
Sarah sa meravo oprela o okno auta, chrbtom otočená k Alanovi, ktorý ju viezol preč z väznice. Sľúbila si, že nech sa stane čokoľvek, nezrúti sa, aspoň nie pred druhými. Lenže Alan nebol niekto druhý. Alan tomu všetkému rozumel, aj jeho zasiahlo niečo podobné. Manželku mu zavraždil nejaký narkoman, ktorý im vtrhol do domu a zúrivo hľadal hotovosť. Preto sa prestal zaoberať obchodným právom a všetok svoj čas venoval tomu, aby pomohol ľuďom ako Sarah. Ako by len prežila posledné dva roky bez Alana?
Každý kilometer diaľnice ju vzďaľoval od Damiána Wrighta, od poslednej šance nájsť Sama a Josha. Je po tom, je po tom, je koniec...
Telo jej ochablo, pravou rukou sa automaticky načiahla za prsteňom na ľavej. Nebol to snubný prsteň. Sam jej namiesto neho daroval svoj najcennejší majetok – gitarové brnkadlo, ktoré patrilo legendárnemu mužovi menom Stevie Ray Vaughn, a sľúbil jej, že keď predá svoju prvú pieseň, nahradí ho diamant. O sedem rokov neskôr mala vo svojej čiernej šperkovnici na poličke stále len brnkadlo.
Ruku mala studenú, ale jej obrúčka vyžarovala teplo, akoby sa dotýkala Sama. Krútila prsteňom aj v čase, keď ju vnútorný hlas nabádal, aby sa vzdala.
Je po tom, je po tom, je koniec... Nie! Nemôže byť! Nie takto!
Cez zatvorené viečka sa jej predierali slzy, horeli a bojovali o únik. Sarah ešte pevnejšie zovrela zlatú obrúčku. Poslednú spojitosť so Samom a cez neho aj s Joshom. Bola unavená, veľmi unavená. Mala by sa vzdať. Čo viac mohla ešte urobiť?
Koniec koncov, mala život, ktorý by mala žiť. Sam by chcel, aby bola šťastná. Jedného dňa. Trhavý dych ju ešte viac rozrušoval a zacítila, že aj Alan sa vedľa nej nepokojne pohol. Alan – vedela by si predstaviť svoju budúcnosť vedľa muža, ako je on? Muža, ktorý zasvätil takmer dva roky svojho života tomu, aby ju sprevádzal spleťou bolesti a žiaľu, ktorý ju vrátil späť do svetla a dal jej novú šancu. Poslednú šancu, poslednú nádej a pomocnú ruku.
Je po tom, je po tom, je koniec...
Sarah sa vystrela, otvorila oči a hneď ich aj prižmúrila, lebo ju oslepilo ostré texaské slnko. Uvoľnila chodidlá, uhladila jemnú bavlnu na svojich námornícky modrých šatách. Odmietala nosiť čiernu, aspoň do chvíle, kým nebudú Josh a Sam odpočívať v pokoji. Tmavá diaľnica sa hypnoticky ťahala v ústrety budúcnosti.
„Si v poriadku?“ Alanov uprený pohľad skĺzol z diaľnice priamo na ňu.
Sarah sa na perách objavil smutný úsmev. „Áno, som v poriadku.“
Je po tom, je po tom, je koniec... Tieto slová neustále prenasledovali jej myseľ, jednostaj búšili ako batoľa v záchvate zlosti, keď sa hádže o zem len preto, lebo nedostalo to, čo chcelo. Aj Joshovi sa niečo podobné stávalo, keď mal svoje mrzuté dni. Až kým sa nenaučil, že keď robil niečo podobné, nikdy nedostal to, čo naozaj chcel.
Je po tom, je po tom, je koniec...
Sarah jemne pokývala hlavou – jediné varovanie, ktoré Josh potreboval. Kývala by hlavou, usmiala sa a on by sa vzdal svojho želania, chytil ju za ruku a pritúlil sa k nej. Prepáč, mami, zabudol som.
Ale ja nie.
Je po tom, je po tom, je koniec... Nie. Nie je.
Všetko sa práve začalo.
Recenzie a kritiky
Rok vydania:
2012ISBN:
9788089482757Rozmer:
135×205 mmPočet strán:
296Väzba:
pevnáJazyk: slovenčina
