✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Od autorky Šťastné konce, nešťastný svet a Pachuť slov

Rodinné zväzky sú v mladosti často natoľko ťaživé, že ich skutočnú hodnotu oceníme až vtedy, keď sa zmietame v samote a túžime po blízkosti.

Mladá žena Tereza by automaticky rozšírila rady nezamestnaných slovenských vysokoškolákov, keby neprijala Karolovu ponuku na prácu. Samozrejme nelegálnu. Jej úlohou je zastrašovať ľudí, ktorí prišli k peniazom nečestným spôsobom, a donútiť ich, aby peniaze vrátili na účet jej klientom. Darí sa jej a zarába veľké sumy. Vytriezvie až vtedy, keď je donútená bojovať nielen o svoj život, ale aj o život blízkeho človeka.

Tereza je možno výnimočná, na jednej strane umelkyňa, na druhej násilníčka. Ale zapadá medzi tisíce mladých Sloveniek, ktoré sa usilujú uniknúť spod rodičovských krídel do hlavného mesta, aby po čase zistili, že ideálny život neexistuje. Prázdnota, nenaplnené známosti, návštevy barov a sentimentálne stretnutia s kamarátkami z rodnej dediny.

Hoci sa snaží byť nad vecou a búri sa proti povrchným a hraným vzťahom, nakoniec si uvedomí, že v novom a cudzom prostredí dospela k poznaniu, ktoré prednedávnom tvrdohlavo odmietala.

Nový román Alice Bartkovej sa zaoberá vzťahom mladého človeka k rodinnému zázemiu. Súčasná generácia mladých ľudí, ako každá jedna pred tou dnešnou, sa snaží zaradiť na výslnie spoločnosti, a to či už podľa vzoru, alebo na základe vzdoru voči predstavám staršej generácie. Sloboda a nezávislosť so sebou prinášajú more možností, ale zároveň oceán prekážok. Počiatočný mediálny obraz formujúci predstavu bezstarostného života na prahu dospelosti tvrdo naráža na každodennú realitu. Miesto pre vytriezvenie si však každý musí zvoliť sám…

„Ahoj, Betka! Ako sa máš?“
„Dobre. Ty sa pochváľ! Priateľa máš? Veď si už súca na vydaj!“
Začína mi kypieť žlč. Hlúpe otázky som čakala, ale až po nejakom druhom kole. Chcem kričať: „Nie všetky ženy sa chcú vydať, rodiť a vychovávať deti, starať sa o muža a donekonečna prezerať letáky na zľavy v supermarkete!“ Namiesto toho sa počujem, ako hovorím: „Nemám.“ Tým som v jej hlave asi len potvrdila, že som neschopná začleniť sa do plnohodnotného života spoločnosti.
„Ako to?!“
Nádej, že mi po strohej odpovedi dá pokoj, sa stratí. Radšej sa len usmejem a zvítam sa s ostatnými.
Sesternica: vlasy vyžehlené (na rozdiel od nakulmovaných kaderí jej mamy), zuby vybielené, všetky do jedného vyrovnané dlhoročným nosením strojčeka, americký úsmev od ucha k uchu, ani gram tuku navyše (stavím sa, že drie vo fitku každý deň), pripravená udržať si svojho bohatého frajera, navliecť ho do chomúta a v prípade rozvodu z neho vytrieskať všetky prachy.
Strýko: typický chlap pod papučou, tichý, utiahnutý, dobrácky, trochu hlúpy. Asi by mi ho malo byť ľúto, ale vždy keď ho vidím, škodoradosť zvíťazí a poviem si – tak mu treba.
Mám chuť všetkým im primiešať do pijatiky rohypnol. Alebo LSD, alebo…

Ukážka textu z knihy

Večer mi mama strčí – namiesto pohára s vínom, na ktoré som zvyknutá – hrnček s kakaom.
„Na, moja. Tak, ako to máš rada.“ A so sebaistým úsmevom čaká, kedy si odpijem.
„Mami, mám už dvadsaťsedem.“
„No a čo? Kakao ti už nechutí?“
Postupne mi zapína, prečo som sa tak tešila, keď som začala bývať sama.
V telke ide reklama za reklamou, otec hromží (kto to má pozerať?!), prepína, ale reklamy sú synchronizované. Čím je starší, tým viac ho to štve a myslím, že nie iba jeho. Nebola by som prekvapená, keby nejaký starší človek dostal z reklamy infarkt. Odpíjam si z kakaa, otec z piva, mama z kamilkového čaju. Po reklamnom bloku nasleduje kriminálka, otec jej nerozumie, stráca súvislosti, a tak je zase naštvaný. Ako tam sedím na vysedenej sedačke, pri rýchlom slede udalostí v telke, mŕtvolách, vrahoch a desiatkach vyšetrovateľov, po ceste vlakom, unavená z celého dňa, týždňa, mesiaca, takmer zaspím. Oznámim, že idem spať, a pracem sa do svojej izby.
Zažnem nočnú lampu a zvalím sa na posteľ ako vrece zemiakov. Baterku v mobile som už nabila, tak ho zapnem. Deväť esemesiek, dvanásť neprijatých hovorov. Mama, klient, mama, mama, klient, kamarát… a Peter. Už ho vodím za nos dosť dlho, konečne by som to s ním mala vyriešiť. Je celkom fešák, no nie až taký, aby som s ním hneď skončila v posteli. Trvalo to asi tri mesiace, a keď ho to neprestalo baviť, vyspala som sa s ním. Odvtedy sa ho neviem zbaviť. Samé: milujem ťa, chýbaš mi, bla, bla, bla… Doriti! Evidentne to zobral vážnejšie ako ja, a ja sa teraz cítim ako špina. Väčšinou to takto dopadne. Niekto sa do mňa zaľúbi, dám mu šancu, ja sa nezaľúbim, a potom sa cítim vinná. Stále tá istá rovnica.
Bola som vôbec niekedy naozaj zaľúbená? Možno len do svojho prvého frajera Ivana (iba preto, že to bolo pre mňa niečo nové, tak si lásku nahováram doteraz), ktorý mal potetované obidve ruky aj chrbát a živil sa podomovým predajom kuchynských spotrebičov. Ja som mala šestnásť, on dvadsaťosem. Raz prišiel k nám domov, bola som doma iba ja, tak som mu otvorila. Niekto by sa ho mohol aj zľaknúť, lebo mal na sebe len čierne nohavice a tielko, celé ruky potetované, v ruke mal škatuľu s mixérom a v očiach nasrdený výraz. Nechápala som, ako si mohol niekto od neho niečo kúpiť. Zrejme bol však celkom dobrý obchodník, bez ohľadu na to, ako vyzeral. Zo spomienky, ako sa to skončilo u nás doma, keď zazvonil pri dverách, mi je doteraz do smiechu. Porušil všetky pravidlá svojej práce, etických hodnôt aj zákona, a keby to vedeli mama s otcom, asi by ich porazilo. Aj keď moje city k nemu boli utkané asi len z akéhosi pubertálneho ošiaľu, je pravda, že odvtedy som takého smelého, sebaistého a sexi muža už nestretla.
Pozerám na mobil plný zbytočných slov a vypnem zvonenie.