Recenzie:
S menom Jozefa Horáka netreba priaznivcov povestí a historickej prózy zoznamovať. Jeho prínos v tejto oblasti je kvalitatívne i kvantitatívne neodškriepiteľný.
Najväčšiu časť textov v knižke Slovenské povesti tvoria povesti s historickými motívmi, radené chronologicky: od čias raného stredoveku až po obdobia pomerne nedávne. História v nich funguje len ako kulisa pre príbeh. Horák na malej ploche
s prehľadom používa postupy historickej prózy walterscotovského typu. Reálne existujúce, dokumentmi doložené osobnosti (Matej Korvín, Matúš Čák) vystupujú
v úlohe tzv. historických indivíduí. Do deja takmer nezasahujú, respektíve, ich činy sú v skratke prerozprávané niektorou z epizodických postáv či rozprávačom. Horák tak zabezpečuje autentickosť dobových reálií. Panovníci konajú väčšinou len vtedy, keď ich vidí história. Z hľadiska príbehu sú ústrednými postavami fiktívni hrdinovia, ktorí prežívajú rozmanité dobrodružstvá a na svojej neľahkej ceste sa akoby náhodou stanú svedkami nejakej historickej udalosti alebo sa stretnú s významnou historickou osobnosťou, ktorá obvykle v príbehoch funguje ako deus ex machina - gestom ruky všetko vyrieši.
Vzťah historického a fiktívneho v štruktúre (nielen) Horákových povestí je modifikovaný prítomnosťou fantastického ozvláštnenia. Okrem typických rekvizít povestí (zmena živej bytosti na neživý predmet dodnes viditeľný v prírode, napr. zmena piatich jeleňov na plesá v príbehu Tatranské plesá) Horák miestami narúša čistotu žánru vnášaním motívov a postupov rozprávky (motív osudu zakliateho do jabĺčka v príbehu Sestry-blížence). Popri vážne ladených povestiach, v ktorých sa história prelína s fantastikou magickej rozprávky, knižka prináša i humorne ladené povesti, svojou štruktúrou blízke žartovným rozprávkam či historkám (Ako kukučky chotár merali). A tak žáner strieda žáner. Pochopiteľne... "Pri reflektovaní Horákovho prístupu k historickej tematike sa mi zdá byť trochu zavádzajúce, ak by sme sa striktne pridržiavali žánrového (povesť, legenda, historický román, životopisný román)
a funkčného (pre deti - pre dospelých) vymedzovania" - píše vo svojej štúdii, venovanej autorovi Viliam Marčok (Marčok, V.: Dimenzie tvorivosti v historickej próze Jozefa Horáka. In: Literika č.4/1999, s.71). Horák je totiž predovšetkým tvorca. Jeho nesmierne bohatý, variabilný a svieži jazyk sa pohybuje v širokom rozpätí medzi folklórnou dikciou a hovorovou rečou dedinských postáv, plnou prísloví a poetickým metaforizujúcim jazykom lyrizovanej prózy - v ovzduší ktorej, koniec-koncov vznikali jeho prvé prózy. Živel ťažko skrotiteľnej individuality básnika v próze je badateľný pri jeho práci s motívmi, keď v jednom texte používa motívy viacerých navzájom nesúvisiacich látok. Túto kompozičnú nevyváženosť Horák v najlepších zo svojich povestí prekonáva disciplinovaným sústredením sa na jeden príbeh a osud (Lendacké zvony).
Horák pre čitateľa ostáva neúnavným, zanieteným a podmanivým rozprávačom. Je však otázne, či adresátmi jeho tvorby v súčasnosti budú práve deti. Na porozumenie archaickosti a bohatosti Horákových textov budú rozhodne potrebovať omnoho rozsiahlejší slovníček než je ten v závere knižky.
Miloš Ferko, Knižná revue 6/2002
