Malé Vianoce
Mišovi predkovia sídlili v tejto a okolitých dedinách odnepamäti. Mnohí nosili priezvisko Podolan, ale keďže ich bolo veľa, priliepali im k menám rôzne prívlastky a názvy, buď podľa miesta bydliska, alebo podľa povolania. A tak bol už Mišov pradedo prekrstený na Zámečníka. Remeslo sa zdedilo ešte po dve generácie, až napokon šťastne vyhynulo u najstaršieho pravnuka, u Miša samotného. Hoci treba priznať, že i on vie otvoriť hocijakú zámku, aj keby pri sebe trebárs nemal viac než jedno špáradlo alebo dokonca obyčajnú náušnicu, ako to bol predviedol pred tridsiatimi rokmi, keď sa ako chlapec takto vlámal do pivnice starých Brunovských, kde uchovávali poklad, nekonečné množstvo nekonečne starej jabĺčkovice. Stalo sa to počas dožinkových slávností. V rámci všeobecnej rozjarenosti by si to nikto nebol všimol, ale Mišo sa napokon priznal sám. Otec ho zmlátil a ktovie prečo sa pritom chápavo usmieval. Matka, silne nábožensky založená, to prijala so zvyčajným pokojom: „Boh to tak chcel.“ Boh bol ináč milostivý, nadelil jej štyroch synov. Prvých troch pomenovala po archanjeloch, iba príchod štvrtého ju prekvapil, z nedostatku lepších nápadov ho nechala pokrstiť René. K tomuto bratovi mal Mišo vždy najbližšie. Nie že by ich boli spájali nejaké spoločné záujmy, len mu ho akosi vždy nevdojak bolo ľúto. Akiste aj pre to strašné meno.
