✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Afonso Cruz počul svojich starých rodičov často rozprávať o tom, ako cez druhú svetovú vojnu skrývali vo svojom dome slovenského maliara židovského pôvodu, Ivana Sorsa. Spával pod kuchynským drezom za naukladanými polenami. Na autora rozprávanie starých rodičov natoľko zapôsobilo, že sa rozhodol napísať o tom knihu.

Celá autorova rodina sa pokladala za revolucionárov, preto podobný čin bol pre nich úplne samozrejmý. Cruz vychádza zo skutočných spomienok svojich predkov a uvádza príbehy, ktoré sa v tom čase aj odohrali. O maliarovi Ivanovi Sorsovi vedel len toľko, že sa narodil v Bratislave 23. novembra 1985 a v roku 1929 ilustroval knihu o náboženskej tolerancii. V tom čase žil v USA, teda išlo o americkú publikáciu. Autor hovorí: „Neviem, prečo sa vrátil do Bratislavy alebo Európy, ale v roku 1940 žil v dome mojich starých rodičov a spával pod kuchynským drezom.“

Afonso Cruz začal písať v roku 2008 a veľmi rýchlo upútal pozornosť kritikov a čitateľov nielen ako originálny spisovateľ, ale aj ako všestranný umelec. Je režisérom anomovaných filmov, nielen píše, ale aj ilustruje knihy, má blusovú kapelu, v ktorej spieva, hrá na gitaru, harmoniku, ukulele a bendžo. V roku 2009 mu vyšla Encyklopédia univerzálnej histórie, v roku 2010 Kokoschova bábika. Román Ježiš Kristus pil pivo vyhlásili za najlepšiu knihu roka 2013. Autor za svoje diela získal mnohé prestížne ceny napr. cenu Portugalskej asociácie spisovateľov alebo cenu Európskej únie za literatúru.

Ukážka textu z knihy

ÚVOD

Kým vodu môžeme držať vo fľaši, príbehy sa nedajú uzavrieť zátkou, pretože by sa pokazili. Potrebujú voľnosť ako divoké zvieratá. Musíme ich vypustiť, aby sa mohli, ničím nehatené, rozbehnúť.
Sors sa narodil 23. novembra 1895. V roku 1940 namaľoval obraz, ktorý visí v predsieni istého domu na ulici Rua do Alto da Fonte v mestečku Figueira da Foz. Je to celkom malá predsieň: po pravej strane rovno pod obrazom, ktorý namaľoval Sors, je drevená truhlica. Vpredu stoja hodiny, rohová skriňa a vešiak vyrobený z polovičky lietadlovej vrtule. Na ľavej stene visí pílka z rypáka piliara veľkého, africké sošky, obrazy, vychádzkové palice, domorodé oštepy, masky, neidentifikovateľné predmety, maľované taniere. Na truhlici ležia slonie kly a zub hrocha. Zub sám osebe je veľký, ale koreň má ešte väčší. Výsledok toho, čo robíme, čo do seba vstrebávame, závisí do veľkej miery od toho,
čo nie je vidieť, čo je pod povrchom. Od koreňov. Preto rozprávam tento príbeh. Veci v našom vnútri totiž nevidno, keď na nás ľudia hľadia. Máme v sebe veľmi
veľký priestor, ktorý je vidieť len vtedy, keď vojdeme do svojho vnútra a vynesieme odtiaľ to, na čo si spomenieme. Nič nie je mocnejšie ako to, čo nevidieť, ako koreň Behemotovho zuba. Ako maliara pod kuchynským
drezom.

Kniha rozžiarených očí

Keď nás vyhadzovali do vzduchu a chytali do náručia

Každá záhrada nášho detstva je rajskou záhradou. Hladká koža tých čias, keď sme utekali na krivých nožičkách a vydychovali niečo ako svetlo. So smiechom a bezvýhradnou dôverou sme sa vrhali dospelým do náručia. A dospelí nás vyhadzovali do vzduchu a chytali do veľkých rúk. Možno preto sa nám z času na čas sníva, že lietame, aj keď sme vyrástli. A v snoch stretávame obrov a škriatkov, pretože tak sme kedysi hľadeli na svet okolo nás.
Jozef Sors sa narodil vo veľkom dome, kde pracovali jeho rodičia. Dom patril armádnemu plukovníkovi, istému Möllerovi. Za domom bola veľká záhrada plná kvetov a okolo záhrady vysoký kamenný múr.
Matka Jozefa Sorsa bola žehliarka a otec majordóm. Kým matka bola ako postava z príbehu bez deja – jednoduchá, s výraznými lícnymi kosťami, otec bol veľmi svojský muž. Nebolo úprimnejšieho človeka ako on. Úplne ignoroval zásady slušnosti a vravel vždy to, čo
cítil a videl. Keď sa mu narodil syn, pôrodná baba ešte poriadne neprestrihla pupočnú šnúru, a už zvolal: „Vyzerá ako myš!“
Babica menom Mária sa naňho úkosom pozrela a nariadila mu, aby odišiel, ale majordóm si chcel syna privinúť na hruď. Bol dojatý, dokonca si rukou pretrel oči, aby z nich zotrel slzy. V jeho obrovských rukách sa novorodenec zdal ešte menší. Vyzerá ozaj ako dáka myš, vravel a ukazovákom pravej ruky pohládzal bábätko po líci. Pani Sorsová sa unavene usmiala; lícne kosti jej
vyčnievali viac ako inokedy. Mária zobrala majordómovi chlapčeka z rúk a položila ho do náručia matke, aby ho nachovala. Keď bábätko zaspalo, Mária povedala, že je to pekný chlapec, mocný ako more a zdravý ako dážď. Ľavé oko, ktoré vyzeralo ako ubúdajúci mesiac, prezrádzalo, že bude umelcom.
„Ako tí z cirkusu?“ spýtal sa majordóm.
„Nie. Ako normálni umelci.“
Keď to počula pani Sorsová, rozvzlykala sa, pretože nie je nič smutnejšie, ako byť umelcom a stále hľadieť na svet ako po prvý raz.
„To vám kto povedal?“ spýtala sa babica.
„Jeden plukovníkov priateľ. Sochár, čo ho raz prišiel navštíviť.“
„Podľa mňa je veľkým šťastím, keď hľadíme na svet a stále máme pocit, akoby sme ho videli prvý raz.“
„Je to nešťastie,“ vzlykala pani Sorsová. „Nemôže byť nič horšie. Keď sa ja pozerám na ľudí a na svet, chcem, aby mi bolo všetko známe ako môj manžel alebo strýko, ako chlieb, ktorý každý deň jem. Chcem si líhať s tým istým mužom, bozkávať tie isté pery. Chcem, aby perina, ktorú mám dnes, bola taká istá ako perina, ktorú som mala včera, aj keby výšivky boli úplne iné. Nechcem, aby bozky, čo dostávam, boli nové, chcem, aby boli také ako odjakživa. Nechcem sa báť ako vtedy, keď som bola mladá. Človek môže mať v sebe pokoj, len
keď sa drží tých istých vecí, keď si ich ani nevšíma, pretože sú už jeho súčasťou, akoby ich zjedol, rozžul a prehltol, a ony sa stali jeho vlastným telom, jeho vlastnou krvou. Šťastní môžeme byť len vtedy, keď už necítime na nohách topánky.“
A len čo to dopovedala, zaspala.

Každý človek má tri žalúdky

Pán domu, plukovník Möller, bol citlivý muž. Rád sa kochal kvetmi a často sa stávalo, že ich zopár nazbieral a zastokol si ich do vlasov alebo za ucho. Hoci nebol vysoký, pôsobil majestátne: brada mu siahala po krk a z nosa mu trčali husté chlpy. Vedel byť prísny, napokon, čo iné sa od vojenského dôstojníka dalo očakávať, ale vedel byť aj súcitný, a to bola jeho pravá prirodzenosť. Deň po tom, ako sa narodil Jozef Sors, plukovník vošiel do žehliarkinej izby so synom v náručí. Wilhelm, ktorý nemal ešte ani rok, ťahal otca za fúzy. Plukovník pani Sorsovej zablahoželal.
„Naši synovia budú študovať spolu,“ povedal. „Už som hovoril so svojím priateľom Fischmannom. Má veľmi sčítaného synovca, len nedávno začal vyučovať gramatiku a súhlasil, že bude robiť chlapcom preceptora.“
Pani Sorsová sa poďakovala.
„Synovec môjho priateľa, Havel Kopecký, veľmi pozorne sleduje, čo sa deje vo svete. Práve dnes mi rozprával, ako jeden nemecký fyzik, akýsi Röntgen, objavil lúče, ktoré umožňujú vidieť vnútro vecí. Len si to predstavte, pani Sorsová, jedného dňa budeme môcť vďaka Röntgenovým lúčom vidieť vnútro človeka.“
„Dušu?“ spýtala sa pani Sorsová.
„Úplne odhalenú. Jedného dňa budeme môcť vytlačiť dušu do olova. Ale myslím si, že zatiaľ môžeme vidieť len obraz našich kostí.“
„Ale to je hrozné, kto by to chcel vidieť?“
„Ha-ha-ha!“ zasmial sa plukovník. „Máte úplnú pravdu, pani Sorsová. Aká hrozná predstava, vidieť, ako budeme vyzerať po siedmich rokoch v truhle. Ale je to dôležitý objav, ďalší pokrok medicíny, ďalšie odhalenie tajov života, ktoré nás zároveň núti rozjímať nad smrťou. Možnosť vidieť veci, ktoré obyčajne nevidíme, v nás vzbudzuje odpor alebo fascináciu. Sme v rozpakoch, keď sa odhaľuje to, čo máme pod šatami, a keď vidíme ešte viac, je nám nevoľno a krúti sa nám hlava. Keď
vidíme krv, odpadávame. Neexistuje nič strašnejšie ako pohľad do vnútra človeka, do jeho tela či morálky.“
„Takže je to dobrý vynález?“
„Hrozný, ale užitočný. Napokon, chcel som tým len povedať, ako veľmi si vážim budúceho preceptora našich synov. Bol som v knižnici a vybral som nejaké knihy, ktoré považujem pre vzdelanie našich synov za nevyhnutné.“
„Deti potrebujú predovšetkým jesť,“ povedal majordóm, ktorý práve vošiel dnu, „aby boli silné.“
Wilhelm sa v otcovom náručí pomrvil. Plukovník si oprel jeho hlávku o plece. Wilhelm bol zvláštne nepokojný vždy, keď uvidel majordóma.
„Existuje veľa druhov potravy,“ povedal plukovník Möller a čičíkal syna. „Človek má tri žalúdky: jeden v bruchu, druhý v hrudi a tretí v hlave. Všetci vedia, na čo slúži ten v bruchu. Ten, čo máme v hrudi, spracúva vdýchnutý vzduch, ktorý je našou najdôležitejšou potravou. Bez vzduchu zomrie človek oveľa rýchlejšie ako bez vody a chleba. A napokon máme žalúdok v hlave, ten sa živí slovami. Prvé dva žalúdky vyživujeme cez ústa a nos, kým tretí žalúdok sa sýti predovšetkým cez oči a sluch.“
„Podľa mňa,“ povedal majordóm, „sú slová riadna sprostosť.“