skutočný príbeh muža, ktorý žije mimo tela

Videl som to zajtra je knižná prvotina Júlii, ktorá bola napísaná v priebehu dvoch týždňov. Jej názov VIDEL SOM TO ZAJTRA nie je náhodný. Kniha totiž pojednáva o človeku, ktorý vidí veci z budúcnosti. Je to skutočný príbeh muža žijúceho mimo tela a zároveň fascinujúce rozprávanie o človeku, ktorý si pamätá svoje narodenie aj svoju smrť. Sú v nej spracované autentické mimotelové zážitky a astrálne cestovanie muža, ktorý podstatnú časť svojho života trávi mimo tela.
“Kniha opisuje skutočný príbeh muža, ktorý sa od ostatných odlišuje tým, že žije mimo tela. Vychádza z tela a cestuje. A to všetko pri plnom vedomí.”
Júlia na 200 stranách prináša svedectvo z prvej ruky o tom, čo znamená nachádzať sa a existovať, ale hlavne fungovať mimo tela.
Predslov ku knihe bol napísaný P. M. H. Atwater, uznávanou americkou odborníčkou na mimotelové zážitky, zážitky blízko smrti a iné paranormálne javy.
„S P.M.H. som prvý krát komunikovala minulý rok, keď sme si vymenili zopár dôležitých mailov o Michaelových mimotelových zážitkoch. Vtedy naznačila jej teóriu o tom, čo sa s Michaelom vlastne odohráva, keď je mimo tela, za čo som jej vďačná. O to vďačnejšia som však P.M.H za to, že sa rozhodla napísať krátky úvod k tejto knihe, v ktorom vedkyňa hovorí nasledovné”:
V rámci môjho výskumu, ktorý trvá približne 40 rokov a je venovaný fenoménu tkz. zážitkov blízko smrti, môžem povedať, že najrozšírejenejší element, ktorý ľudia v rámci týchto zážitkov zažívajú- a to bez rozdielu na to, či je to dieťa alebo dospelý- je to, že výstúpia z (vlastného) tela a pozorujú ho buď zvrchu alebo z jednej zo strán. A nielen to. Vidia vtedy veci, ktoré za normálnych okolností vidieť nie je možné. Väčšina tvrdení pochádzajúcich od ľudí s mimotelovými zážitkami je možné overiť výpoveďami nezávislej tretej strany. Môžem tiež konštatovať, že od roku 1966, kedy som po prvý krát začala skúmať zmenené stavy vedomia, mystické stavy a transformačné procesy, mimotelové zážitky boli neoddeliteľnou súčasťou akýchkoľvek zmien (normálneho) stavu vedomia.
O niečom podobnom pojednáva aj téma tejto knižky: je o mužovi, ktorý objavil nový aspekt svojej vlastnej existencie. Týmto aspektom je schopnosť opustiť svoje vlastné telo a cestovať na rôzne miesta.

Ukážka textu z knihy

Ľudia žijú aj po smrti.
Podľa Michaela, keď človek fyzicky opustí svoje mŕtve telo, až do chvíle, pokiaľ nevstúpi do nového tela, je prakticky živý. Stále je schopný cítiť bolesť. Alebo rôzne traumy. To, že opustí svoje telo tu na Zemi, neznamená, že je mŕtvy. Väčšina ľudí vstupuje po smrti do nových tiel. Niektorí po smrti trpia traumami zo svojich minulých životov. Niektorí sa po smrti dostanú do vyšších stupňov bytia. Do fyzického tela späť na Zem sa už nevrátia. Väčšina však po smrti čaká na svoju ďalšiu cestu vo forme nového tela späť na Zem. Niektorí ľudia trpia určitými chorobami dokonca aj po smrti svojho fyzického tela. Choroby majú nemateriálny pôvod. Bolesť možno cítiť aj na úrovni energetického tela. Choroba vlastne vzniká na tejto rovni skôr, než sa pretaví do fyzického tela. Vôbec nezáleží na tom, že je telo už dávno po fyzickej smrti. Bolesť sa nespája s hmotou a fyzičnom. Pokiaľ sa človek nenarodí v novom tele, môže ju cítiť stále. „Viem to na sto percent. Pozoroval som to mnohokrát na vlastné oči“, hovorí Michael.

Keď chlieb najskôr zjete, až potom kúpite.
Raz ma Michael požiadal, aby som mu kúpila špeciálny druh slovenského chleba. Má ho rád, keďže v USA taký nepredávajú. Samo o sebe by na tejto prosbe nebolo nič zaujímavé. Až na to, keby ten chlieb nebol zjedol v rámci mimotelového zážitku už týždeň pred tým, ako ma o jeho kúpu požiadal. Mimo tela ho teda zjedol skôr, ako som mu ho stihla kúpiť a priniesť. V reálnom živote však chlieb očakával až v tom týždni, v ktorom som ho kupovala a priniesla mu ho hmotne. Prežil teda budúcu udalosť mimo tela skôr, ako vôbec mohla nastať v prítomnosti.
Michael je už na takýto spôsob prežívania situácií zvyknutý. Prežije dvakrát za sebou s rozličnými časovými odstupmi jednu a tú istú udalosť. Je to však, ako sám hovorí, extrémne náročné na psychiku. Niekedy môžu nastať situácie, kedy si nie je istý, či to, čo zažíva práve teraz, je prítomnosť. Alebo, či prežíva budúcnosť mimo tela. Zdá sa, že jeho telo tým, že zažíva vlastnú budúcnosť najskôr v rámci mimotelového zážitku, až potom hmotne, teda reálne, funguje v akomsi časovom sklze. Preskakuje tým časové horizonty z prítomnosti do budúcnosti či minulosti. A naopak, dokáže cestovať časom a v čase bez akejkoľvek námahy, prípravy, meditácie, cielenej intencie, či špeciálneho tréningu. Inými slovami, veľa vecí, ktoré sa majú odohrať v budúcnosti, vidí spiatočne. Najskôr ich vidí, až potom sa odohrajú. Pre neho to však znamená, že ich prežije dvakrát. Udalosti k nemu prichádzajú akoby z budúcnosti. Budúcnosť teda ovplyvňuje prítomnosť. Niečo, čo sa ešte neodohralo v hmote, je už dávno pripravené v budúcnosti. Odohralo sa to v nehmote. Na vyššej, nehmotnej frekvenčnej úrovni, vyššej dimenzii, jemnejšej energetickej úrovni. Jednoducho, na úrovni kvantovej energie. Energia predchádza hmotu. Budúcnosť formuje prítomnosť. Dôsledok predchádza príčinu.

Videl som to zajtra.
Niekedy, keď mi Michael povie “videl som to zajtra” pochopím, že to, o čom rozpráva, sa ešte nestalo v hmotnom reálnom svete. On to už ale videl v rámci svojho mimotelového zážitku. Michael prežíva prítomnosť, minulosť a budúcnosť bez toho, aby v nich videl nejaký rozdiel. Prítomnosť, minulosť a budúcnosť sa totiž rozdeľujú len v hmote. Ľudia, obmedzovaní telom, pociťujú plynutie času ako prítomnosť, minulosť a budúcnosť. Michael však väčšinu času trávi mimo tela. Preto nevníma rozdiel medzi prítomnosťou, minulosťou a budúcnosťou. Niekedy sa vráti späť do tela a rozpráva sa so mnou o veciach, ktoré zažil v budúcnosti. O tom, čo prežil v budúcnosti, sa však so mnou rozpráva ako o minulosti. Teda ako o niečom, čo mám prežité už aj ja. Samozrejme, že ja pritom nemám najmenšieho tušenia, o čom rozpráva. Keďže to, o čom rozpráva, som ešte nezažila. Prežitie tejto budúcnosti ma ešte len čaká. Tak, ako aj Michaela v hmotnom svete. On si prežije v hmotnom tele ešte raz to, čo už zažil mimo tela.
Michael je presvedčený, že určité časti minulosti sa dajú vrátiť späť. A zmeniť. Iné časti z minulosti sa zmeniť nedajú. Najzaujímavejšie je, že už si tak zvykol na existenciu mimo tela, že niekedy nerozpoznáva, kedy je mimo tela a kedy je v hmotnom fyzickom tele. Keď sa s niekým vtedy rozpráva, nevie, či je to budúcnosť alebo prítomnosť.

Vidím, cítim, počujem, ochutnávam a dotýkam sa na diaľku.
Michael mimo tela nepotrebuje oči. Vidí cez dotyk, pach, vôňu, ale aj chuť a zvuk. Predmety rozpoznáva na diaľku. Na diaľku je schopný zistiť tvar predmetu. Či je niečo guľaté alebo hranaté, môže zistiť cez cit. Nepotrebuje hmat. Okrem toho vie na diaľku určiť teplotu predmetu. Či je teplý, horúci alebo studený. Na diaľku sa dá určiť aj chuť predmetu. Bez toho, aby si ho ochutnal. Alebo sa ho dotkol jazykom. Každý predmet možno na diaľku aj počuť. Každý vydáva svoj vlastný zvuk. Buď vo forme ultravibrácií, infravibrácií, alebo v bežnom zvukovom spektre.
Mimo tela dokáže určiť aj hustotu predmetu na diaľku. Tiež, či je mäkký alebo tvrdý. Nemusí sa ho dotýkať. Hustota úzko súvisí s váhou predmetu. Aj tú vie určiť na diaľku. Bez váh a dotykov. Bez toho, aby si ho poťažkal.
Mimo tela, v rozšírenom stupni vedomia, sa vlastne dotýka všetko všetkého. Keď sa človek nachádza mimo tela, dotýka sa všetkého bez dotyku. Na diaľku. Nie iba to. Mimo tela človek na diaľku vidí, počuje, ochutnáva, cíti a rozpoznáva všetko o predmete bez toho, aby ho mal pred sebou, pozoroval ho alebo sa ho dotýkal. Ak potrebujete opísať nejaký predmet, ktorý sa nachádza na druhom konci sveta, stačí sa naň rezonančne naladiť. Okamžite sa stanete jeho súčasťou. Cítite jeho zloženie, skupenstvo, teplotu, farbu, veľkosť a ostatné charakteristiky. Akoby ste do neho vstúpili. A na chvíľu sa ním stali. Ste vlastne ním. Zároveň aj samým sebou. Vnímate oboje. Ste celok a zároveň aj jeho časti. Ste samým sebou ako samostatné indivíduum, ale ste aj ostatnými ľuďmi a predmetmi, ktoré vás obklopujú. A ste zároveň aj jeden nedeliteľný celok. Je to veľmi zvláštny pocit byť dvoma predmetmi naraz. Alebo v jednom momente sa nachádzať v dvoch rozličných ľudských telách.
„Keď sa nachádzam mimo tela, orientujem sa iba na základe mimozmyslového vnímania. Orientujem sa cez dotyky na diaľku. Sú vlastne niečo ako pocity a city. Moje vedomie, teda energetické kvantum, je rozliate v priestore. Cez pocity zachytáva informácie o pozorovanom objekte či osobe na diaľku“, vysvetľuje Michael.
Pokračuje: „Je to podobný princíp, ako zviera, ktoré v noci nevidí a predsa sa vie orientovať. Vibračno-oscilačná energia, ktorá je súčasťou môjho tela, ale zároveň je aj rozliata v širšom priestore, má schopnosť pokrývať moje videnie, cítenie, hmat, chuť, sluch a čuch. Fyzické oči, uši, nos, jazyk a kožu pri dosiahnutí určitého vibračno-oscilačného pulzu vo vašom tele nemusíte používať. Rezonančne sa totiž napojíte na vyšší rytmus pulzovania. Ten vám odkryje svet mimozmyslového vnímania“.
Mimo tela sa proste dokážete rezonančne napojiť na akýkoľvek proces, predmet, či osobu, ktorá vás zaujíma. Ak vás zaujíma, aký je to pocit byť určitým predmetom, zvieraťom, rastlinou, či človekom, stačí sa napojiť na rezonančný pulz ich morfogenetickej mriežky, teda poľa. Na ich vibračno-oscilačnú signatúru. Dostanete sa tak do tela osoby, alebo predmetu, ktorý vás zaujíma.
Takto môžete prežiť a na vlastnej koži pocítiť napríklad aj pôrod nejakej ženy. Stačí, ak sa do procesu pôrodu napojíte na energetickej úrovni. Na úrovni čisto len vibračno-oscilačných frekvencií. Ste to schopný prežiť, precítiť a pochopiť mimo fyzického tela. Len na čisto energetickej úrovni. Čo prežívate, cítite presne tak, ako by sa to dialo vo vašom tele. Ako by sa to odohrávalo vám.
Michael tento proces rozšírenia vedomia mimo tela a jeho následné napojenie sa, naladenie sa na predmet, osobu, či proces záujmu, využíva prakticky sústavne. Takto vie zažiť, ale hlavne precítiť, nálady, stavy, myšlienky a pocity iných ľudí. Na tej najvyššej úrovni. Tak, ako keby ich prežíval on sám osobne.

Minulosť aj budúcnosť ovplyvňujú prítomnosť.
Minulosť, prítomnosť a budúcnosť nie sú oddelené. Na jemnej úrovni, čiže v priestore, kde sa vlny pohybujú rýchlosťou svetla a vyššou, sú spojené do jedného. Všetko sa odohráva v jednom momente. Minulosť sa síce v našom časopriestore už odohrala, ale aj napriek tomu sa dá spoločne s budúcnosťou až na určité výnimky zmeniť. Zmeniť sa dá pomocou intenzívneho zámeru, ktorý je založený na cite. Nie na emócii alebo myšlienke. Tie sú elektromagnetického pôvodu. Podstatný je cit, ktorý má pôvod vo vibrácii. Ak je zámer založený na cite dostatočne silný, ak ho dokážete precítiť tak, ako keby to, čo chcete ovplyvniť sa už stalo, máte šancu na úspech.
Niekedy sa budúcnosť ovplyvniť, teda zmeniť, nedá. A to v prípade, ak sa časopriestorová energetická signatúra toho, čo ovplyvniť alebo zmeniť chcete, nachádza v určitej časti svetelného spektra. Čiže, ak prešla horizont alebo hranicu, na ktorej sa nachádza oranžová farba. Tej zodpovedá vlnová dĺžka 590 až 640 nanometrov.
Keď ste mimo tela, nielen, že vnímate časopriestor a teda prítomnosť, minulosť a budúcnosť úplne inak, ale zároveň, aby ste videli, nepotrebujete fyzické oči. Teda zrak. Oči sú vám prakticky prekážkou. Vidíte a pozorujete cez dotyk, čuch, sluch a chuť. A to všetko na diaľku. Nemusíte daný predmet ochutnať, ovoňať, alebo sa ho dotknúť.
Aj ľudí možno, rovnako ako predmety, opísať na základe ich charakteristickej chute, vône, zvuku a svetla, ktoré vysielajú. Ľudské telá môžu cítením, myslením a emóciami, ovplyvniť energetickú signatúru vlastnej telovej mriežky. Môžu meniť zvuk, chuť, vôňu a farby, ktoré do prostredia šíri ich fyzické telo. Ak ste nahnevaní, vychádza z vášho tela iná vôňa, chuť, zvuk a farby, než keď ste láskaví a šťastní. Forma vašej energetickej signatúry, mriežky, sa mení. Človek nachádzajúci sa mimo tela, v stave vyššej frekvenčnej pulzácie, dokáže všetky tieto zmeny vo vašom tele zachytiť. Keď ste mimo tela a pozorujete nejakého človeka z diaľky, ste schopní zachytiť jeho vôňu, chuť, farby-svetlo-žiaru, hustotu, náladu a myšlienky. Aj celkový vnútorný stav jeho vedomia. Sú ľudia, čo voňajú ako ruže alebo iný druh kvetov. Chutia sladko, kyslo alebo horko.
Entity vyšších frekvencií, ktoré bežní ľudia nedokážu zachytiť, vydávajú tiež rozličné vône. Ak ste presvedčení, že zrazu cítite nejakú sladkú vôňu, povedzme ruží, a vo vašom okolí žiadne nie sú, zrejme ste zachytili prítomnosť nejakej vysokofrekvenčnej entity. Nemusíte ju vidieť. Stačí, že jej prítomnosť cítite ako vôňu. Napríklad aj cigaretový dym. Niekedy ide o melódiu, chuť, ale aj zvláštny dotyk. Akoby chladného osviežujúceho vánku s mentolovou príchuťou na tvári, čele či rukách.
Geometrická forma vašej energetickej signatúry, mriežky vibračno-oscilačných vĺn, tvoriacich základ vášho hmotného tela, sa dokáže meniť podľa nálady. Podľa rozmýšľania. Či myslíte konštruktívne alebo deštruktívne. Odvíja sa aj od svetonázoru. Či ste veriaci a podobne.
Keď je vaša myseľ zameraná na city lásky, radosti, a vďačnosti, energetická signatúra vášho tela má tvar šesťuholníka. Tento tvar je jeden z najprospešnejších. Udržiava harmóniu. Zabezpečuje celkové psychické a fyzické zdravie. Pri návaloch hnevu, nenávisti a depresie, sa tvar mení. S ním sa mení aj celkový psychický stav človeka. Jeho fyzické zdravie. Na ňom totiž závisí. Človek správaním, náladami a myslením, dokáže ovplyvniť vlastné zdravie.

Písmenká rozpoznávam iba cez tvar vzduchu vôkol mňa. Fyzické oči mi nefungujú.
Listujem v denníku a hľadám informácie o ďalších Michaelových zážitkoch.
„Mimotelové zážitky mám od útleho detstva. Pamätám si, že som opúšťal telo už ako batoľa. Mimo tela sa dostávam často. Niekedy každý deň. Inokedy s menšími prestávkami. Niekedy na dlhšiu, inokedy zase na kratšiu dobu. Niekedy zostávam mimo tela celé dni. Niekedy opúšťam telo veľmi rýchlo a jednoducho. Dalo by sa povedať, na želanie. Inokedy zase proti svojej vôli. Jednoducho, som vytiahnutý z tela automaticky. Neočakávane. A vtiahnutý veľakrát do situácií, či procesov, ktoré vôbec nechcem vidieť. Môžu mať neželaný a stresujúci obsah. Prípadne obsah, ktorý ma vonkoncom nezaujíma.
Intenzita mimotelových zážitkov ďalej závisí aj od počasia, ročného obdobia, dňa, mesiaca, geografického miesta, časového obdobia, či konkrétneho roku. Niektoré roky totiž majú zvýšenú aktivitu solárnych búrok a intenzívnejšieho žiarenia. Mimotelové zážitky môže dokonca ovplyvniť aj konkrétna hodina, nálada, ľudia v okolitom prostredí, ich zmýšľanie, city, emócie. Aj vek a pohlavie. Aj to, či už prešli alebo neprešli prvým pohlavným stykom. Hlavne u žien. Energia vyžarovaná u žien, ktoré sú ešte panny, je úplne odlišná od tých, ktoré už nie sú.
Niekedy mám problém vrátiť sa späť do tela. Niekedy sa vrátim do tela plynule. Bez problémov a automaticky. Zdá sa, že pri návrate do tela, existuje nejaký zvláštny mechanizmus. Nie je mi celkom jasný. Hoci som v tele, mám niekedy pocit, ako keby som sa do neho nevrátil úplne. Ako keby nejaké kvantum energie zostalo rozliate v priestore. Vtedy mávam časový sklz niekoľko minút. Je to akoby ste žili v ozvene, či v spomalenom alebo zrýchlenom filme. Je to podobný pocit, ako keď ste v jaskyni. Poviete niečo a stena vám to prostredníctvom ozveny zopakuje. Počujete tak dvakrát. Čosi podobné zažijete, keď si pustíte dva televízory vedľa seba. Pričom, jeden je najnovší model, teda HD prenos. Druhý je nejaký starší model, ktorý HD nepodporuje. Keď si pustíte naraz rovnaké programy, povedzme nejaký film, tak ho vidíte dvojmo, len s časovým sklzom niekoľkých sekúnd. To, čo ste videli na staršom type televízneho prijímača, vidíte o niekoľko sekúnd na HD prijímači. Časový sklz, ktorý zažívam, aj keď som vo fyzickom tele, vzniká podľa mňa preto, že v tele sa nenachádzam úplne. Niekedy, keď sa vrátim do tela, nedarí sa mi nabehnúť na rovnaké fungovanie ako ostatní bežní ľudia.
Keď ste mimo tela, dostávate sa do rozličných dimenzií. Nie sú však podľa môjho názoru vzdialené milióny kilometrov, či svetelných rokov. Ako to predpokladajú vedci. Vlastne sú na dosah ruky. V tom istom priestore ako my. Len v inom priestorovom záhybe, ohybe. Priestor je ako labyrint. Každý ohyb a záhyb má vlastný rytmus pulzovania. Naše vedomie ho vníma rozličnými spôsobmi. V závislosti od toho, na akej vibračno-oscilačnej frekvencii je nastavené. Nastavenie tejto frekvencie ovláda človek sám svojím vedomím. Aj keď väčšina z nás, si toho vôbec nie je vedomá. Naše hmotné telo nedokáže medzidimenzionálny priestor zmyslovo vnímať. Musí dosiahnuť určitú vibračno-oscilačnú frekvenciu. Tá mu bránu do tohto priestoru otvorí. Človek musí emitovať vlny len určitej vlnovej dĺžky. Ak sa nachádzate v astrále, v dimenzii o jeden stupeň vyššie, než je tretia, tamojšie frekvencie nie sú až tak vysoké. Návrat do tela je oveľa jednoduchší. Ťažšie to ide pri návrate z dimenzie oveľa vyššej. Čím vyššie postúpite, tým do väčšej hĺbky sa dostanete. Keďže výška vo fyzickom svete vlastne znamená hĺbku v nehmotnom. Tým ťažšie sa potom dostanete späť do tela. Niekedy, keď sa zobudím, ak vôbec vlastne spím a snívam, neviem, ktorý je rok. Keďže bežne prechádzam z prítomnosti do minulosti a do budúcnosti. Žijem v rôznych realitách. Niekedy mám problém určiť, ktorá z tých realít je vlastne skutočná. Čiže uskutočňujúca sa v hmote.
Hmota neexistuje. Čo reálne existuje, sú len vlny. Sú vibračného a oscilaného, teda vibračno-oscilačného charakteru. Majú rôznu intenzitu, frekvenciu a teda vlnovú dĺžku. Hmota nie je nič iné, ako hologram vytvorený samotnými ľuďmi. Ich interakciami s okolím. Spôsobom, ako nazerajú, vnímajú a pozorujú svet okolo. Teda to, čo je pozorované. Nálada, city, emócie a myšlienky pozorovateľa menia, čo pozoruje.
Často svoje mimotelové zážitky nedokážem kontrolovať. Aspoň si myslím, že to nedokážem. Nikdy som sa však o to, nejako špeciálne nepokúšal. Všimol som si, že sú aj dni, kedy mimotelové zážitky nemám. Naopak, niekedy ich mám absolútne šokujúce. Neznášam napríklad lietať v lietadle. Vo vysokých výškach sa okamžite dostanem mimo tela. A to aj proti vlastnej vôli. Jednoducho v takýchto výškach nie je možné udržať sa v tele. Potom, ako sa počas letu dostanem mimo tela, väčšinou pozorujem žraloky a obrovské morské kosatky. Dosahujú dĺžku aj niekoľko desiatok metrov. Zaujímavé, že sa s niektorými rybami komunikovať dá, s inými nie. Žraloky patria k druhu rýb, s ktorými je komunikácia prakticky nemožná.
V rámci mimotelových zážitkov ma však znepokojuje jedna vec. Ide konkrétne o to, že nie som adekvátne schopný opísať, čo mimo tela vidím a zažívam. Svoje mimotelové zážitky neviem dostatočne opísať. Ani o nich písať. Viem, že moje problémy s písaním, ktoré sa prejavili ešte v predškolskom veku, majú priamy súvis s mimotelovými zážitkami. Ide o to, že keď sa nachádzate mimo tela, vaše svaly sú oslabené a ruka nie je schopná udržať prstami pero. Teda ani písať. Dokázal by som toho toľko povedať. Ľudia však nevedia, ako so mnou komunikovať na úrovni mysle. Čiže telepaticky. Mohol by som ľudí učiť. Vysvetliť im rôzne nové vedecké teórie. Môj problém spočíva v tom, že slovami nedokážem vyjadriť informácie, ktoré som nadobudol. Všetky získané informácie dokážem vyjadriť iba základnými myšlienkami. Alebo opornými bodmi. Vnímam ich totiž v jednom celku. Cez symboly, geometrické tvary, farby a žiarenie. Čo vnímam, sa niekedy nedá dostatočne vyjadriť rečou. Neexistujú na to žiadne použiteľné výrazy v bežnom jazyku. Jadro myšlienok, ktoré mám uložené v tele, nedokáže prostredníctvom mňa nikto prečítať. Tieto informácie nemám uložené v mozgu. Informácie, ktoré nasávam, sú uložené vo vnútri môjho tela. V mojom duchu. V mojom bytí.
Mozog je úplne malý pán v porovnaní s ľudským vnútorným bytím. Mozog nie je riadiace centrum, ako sa domnievajú vedci. Keď sa nachádzam tu na Zemi, mám problémy s očami. Nečítam cez oči. Viem, že to znie bláznivo. Čítam však iba cez dotyky, pocity, city a cez myšlienky druhých ľudí. Vidím cez dotyk na diaľku. Cez chuť, vôňu a zvuky. Keď píšem na počítači, písmenká rozpoznávam len cez ich tvar a formu vzduchu, ktorý je v priestore. Keďže fyzické oči mi nefungujú. Mám ich akoby vypnuté.

Človek je schopný vidieť a počuť aj cez myšlienky, hmat, čuch, chuť, tvar a formu priestoru. Väčšinu času trávim mimo tela. Zvykol som si. Nie je to už pre mňa žiadny problém. Keď sa vrátim späť do tela, niekedy narážam do stien. Moje pozemské oči sú pre mňa dosť veľkým problémom. Neviem, čo si s nimi počať. A ako ich používať. Nefungujú. Sú mi prakticky zbytočné”.