Recenzie:
Vydavateľstvo Ikar opäť prináša jednu zo svojich "jednodychoviek". Tentoraz je to román Čriepky, s priam symbolickým názvom, ktorý ukazuje dve tváre života. Na jednej strane život ako krištáľová váza, ktorá sa aj pri tom najnepatrnejšom náraze môže rozsypať na milión čriepkov a na strane druhej život ako skladačka zložená z množstva úplne obyčajných vecí (čriepkov), ktoré človek nevníma, pokiaľ ich nestratí.
Vstupom in medias res do jedného májového slnečného a navyše narodeninového rána nás autorka oboznamuje s idylickým životom hlavnej hrdinky, prekladateľky Ivany. Idylu postupom času naruší vpád neočakávaných udalostí, začínajúcich Ivaniným červíkom pochybností o vernosti jej manžela Braňa, pokračujúcich hrdinkinou autonehodou, urýchľujúcou proces odcudzenia medzi dvomi ľuďmi, ktorí sa dlhé roky milovali, a končiacich kdesi v "polohách", ktoré by nik neočakával. To je len stručný výpočet románu Čriepky...
Vasilkovej hrdinka prechádza metamorfózami (či fackami?) života - zo ženy zrelej vekom, no vzhľadom len žieňaťa, sa stáva žena prudko ostrieľaná realitou. Po tom, čo zbadá svojho manžela - lekára túliť sa k jednej zo zdravotných sestier, havaruje. Nehoda je vykreslená len zábleskami, či prebleskami okamihov: "Ešte nikdy doteraz sa tak necítila... Keď zaregistrovala oproti idúci autobus, bolo už neskoro... Stlačila brzdu. Počula škrípanie pneumatík. Náraz. A potom už nič." (s. 80) a roztáča nezastaviteľný kolobeh udalostí. Zdravotné ťažkosti robia Ivanu neznesiteľnou, nevyslovené zostáva visieť medzi ňou a manželom a vyvrcholí Braňovým priznaním, že čaká dieťa s inou. Jeho odchodom sa mení aj hrdinkino chápanie času - už to nie sú dni, týždne, mesiace..., ale prvá Veľká noc bez Braňa, prvé letné prázdniny bez Braňa, prvé Vianoce bez Braňa... Z beznádejného stavu ju však vyt?ha priam magická postava Dušana, zjavujúceho sa vždy, keď je hrdinke najhoršie, ktorú podobne ako iné postavy môžeme charakterizovať pars pro toto ako "večný smútok v očiach" a neskôr ako "oči plné pochopenia". Postavy však nie sú len čierne alebo len biele, sú to čierno-biele "kreatúrky", a tak sa prirodzene budeme prikláňať raz na stranu jednej postavy (napr. Ivany), inokedy sa od nej odkloníme, aby sme držali palce jej tzv. protivníkovi (Dušanovi). Už po prvých stranách môžeme zistiť, že dominantnú rolu nezohráva v prípade Keleovej-Vasilkovej vonkajškové konanie postáv, ale vnútorné monológy: pocity aktérov sa pred nami otvárajú prostredníctvom nepatrných gest (drobná poznámka, letmý dotyk, ale najmä pohľad).
Narodením Braňovej dcéry Natálky a smrťou jeho partnerky pri autonehode (opäť!) zostáva na svete nevinná poloosirotená dušička potrebujúca lásku a opateru (najlepšie oboch rodičov). Odpustí Ivana Braňovi "chvíľkovú slabosť" a príjme ho späť...?
Barbora Baranová, Knižná revue 16-17/2001
