Stanislav Rakús v tomto súbore próz uplatňuje na rozdiel od svojej doterajšej tvorby nový typ poetiky. Ide zväčša o príbehy, v ktorých prostredníctvom motívov choroby, ohrozenia, osamelosti, smrti, ale i konfrontáciou staroby s mladosťou a detstvom vznikajú vypäté obrazy zo života obyčajných ľudí.

Cez postavu protagonistu, jeho spomienky a prežívanie sa tu v rodinných väzbách tematizuje aj teritoriálna vzdialenosť medzi západným a východným Slovenskom. Závery príbehov sa vyznačujú tým, že do nich prenikajú neurčité a transcendentné prvky, ktoré dodávajú prózam nádych modelovosti.

V knihe nechýba ani komická tonalita, charakteristická pre autorovu predchádzajúcu tvorbu.