✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Objednaj teraz a si v hre o 50€ poukážku
Vzrušujúci detektívny román, ktorý pod pseudonymom Robert Galbraith napísala J. K. Rowlingová. Keď sa slávna modelka Lula Landry vrhne dolu z balkóna v londýnskej štvrti Mayfair, vyšetrovatelia usúdia, že šlo o samovraždu. Lenže jej brat má stále pochybnosti – a aby zistil pravdu o jej smrti, najme si súkromného detektíva. Cormoran Strike je vojnový veterán, ktorý opustil službu v Afganistane. Počas riešenia prípadu preniká do sveta módy a medi6álnych celebrít, londýnskej smotánky, ale aj spodiny. Viac sa dozviete v našom článku: Zabudnite na H. Pottera, je tu C. Strike!
Ukážka textu z knihy
Ruch ulice pripomínal bzučanie múch. Za policajnými zátarasami sa zhromaždili
fotografi s dlhými objektívmi. V studenom vzduchu vydychovali
obláčiky pary, na plecia a klobúky im dopadali snehové vločky. Prstami
v rukaviciach ustavične utierali sklá šošoviek. Občas sa ozvalo roztržité šťukanie
– diváci si krátili čas cvakaním fotografi í bieleho plátenného stanu
stojaceho uprostred cesty, vysokého domu z červených tehál a balkóna na
najvyššom poschodí, odkiaľ vypadlo telo.
Za natlačenými paparazzmi stáli biele dodávky s obrovskými satelitnými
prijímačmi na strechách, zvukári so slúchadlami a reportéri rozprávajúci
v rôznych jazykoch. Keď práve nevysielali, podupkávali na mieste a v dlaniach
zvierali horúce poháre s kávou z neďalekej rušnej kaviarne. Kameramani vo
vlnených čiapkach fi lmovali fotografov, balkón a stan, v ktorom ležalo telo.
Pridali aj zopár záberov všeobecného zmätku, ktorý zavládol na pokojnej
zasneženej mayfairskej ulici plnej upravených kríkov a vyleštených čiernych
dverí lemovaných bielym kameňom. Vchod domu číslo 18 ohradzovala páska,
v hale za dverami bolo vidieť policajtov a forenzných expertov v bielom.
Televízne stanice sa tú informáciu dozvedeli už pred niekoľkými hodinami.
Na oboch koncoch ulice sa zhromažďovali ľudia, no policajti ich nepustili
bližšie. Niektorí prišli cielene, lebo ju chceli vidieť na vlastné oči, iní
sa pristavili cestou do práce. Mnohí si pred odchodom urobili zopár fotiek
mobilným telefónom. Jeden mladík nevedel, ktorý bol ten osudný balkón,
a tak si fotil všetky zaradom, hoci na prostrednom stáli tri zastrihnuté listnaté
kry, takže človek by sa naň zmestil len ťažko.
Skupinka dievčat priniesla kvety. Kamery zachytili, ako ich podávajú
policajtom, ktorí sa nevedeli rozhodnúť, kam ich položiť, a zatiaľ ich rozpačito nechali
v zadnej časti dodávky. Šošovky fotoaparátov sledovali každý
ich krok.
Reportéri z kanálov s dvadsaťštyrihodinovým spravodajským vysielaním
neprestajne chrlili komentáre a špekulácie o malom počte známych faktov.
„... zo svojho strešného bytu okolo druhej v noci. Políciu upovedomil zamestnanec
bezpečnostnej služby v budove...“
„... zatiaľ sa nezdá, že by pohli telom, čo vedie k špekuláciám...“
„... nijaká zmienka o tom, či bola v čase pádu doma sama...“
„... tímy práve vošli do budovy a celú ju prehľadajú.“
Vnútro stanu ožiarilo studené svetlo. Pri tele čupeli dvaja muži. Konečne
ním mohli pohnúť a zabaliť ho do patologického vaku. Z hlavy vytieklo do
snehu trocha krvi. Tvár mala pomliaždenú a opuchnutú, z jedného oka zostala
iba štrbina, cez pootvorené viečko druhého bolo vidieť kúsok bielka.
Flitrový top odrážal svetlo a vytváral znepokojujúcu ilúziu pohybu, akoby
dýchala alebo napínala svaly a chystala sa pozviechať na nohy. Padajúci sneh
ticho klopkal na plátennú strechu stanu.
„Kde je tá prekliata sanitka?“ vyštekol podráždene detektív inšpektor Roy
Carver. Carver bol bruchatý chlap s červenou tvárou a spotenými fľakmi pod
pazuchami, ktorý už dávno stratil trpezlivosť. Bol tu skoro rovnako dlho ako
telo – od hladu sa mu krútila hlava a nohy mal také studené, že si ich necítil.
„Sanitka je dve minúty odtiaľto.“ Detektív seržant Eric Wardle, ktorý
práve vošiel do stanu s mobilom pri uchu, nevedomky odpovedal nadriadenému
na otázku. „Práve jej robíme miesto.“
Carver čosi zahundral. Náladu mu zhoršovalo presvedčenie, že Wardle si
prítomnosť novinárov užíva. Seržant s peknou chlapčenskou tvárou a hustými
hnedými vlasmi (teraz aj s popraškom snehu) sa podľa Carvera zbytočne
dlho pretŕčal pred stanom.
„Keď odvezieme telo, hentí konečne odídu,“ poznamenal Wardle s pohľadom
upretým na fotografov.
„Neodídu, kým sa budeme správať, akoby išlo o posraté miesto vraždy,“
odsekol Carver.
Wardle sa nedal vyprovokovať, ale Carver aj tak vybuchol.
„Tá sprostá krava vyskočila. Nikto iný tam nebol a tvoja svedkyňa si dala
lajnu koksu...“
„Už je tu,“ prerušil ho Wardle. Carvera znechutilo, že kolega opäť vyšiel
zo stanu, aby mohol čakať na sanitku pred zrakmi kamier.
Tá správa vytlačila z novín politiku, vojny aj prírodné katastrofy. Každú jej
verziu dopĺňali fotografi e dokonalej tváre a štíhleho tela mŕtvej ženy. Zopár
známych faktov sa v priebehu niekoľkých hodín rozšírilo ako vírus: hádka
na verejnosti so slávnym frajerom, osamelá cesta domov, krik na poschodí
a napokon osudný pád...
Frajer sa zašil v liečebni, polícia odmietala prípad komentovať, novinári
prenasledovali tých, ktorí strávili s mŕtvou večer pred smrťou. Prípad zapĺňal
tisícky novinových stĺpčekov a hodiny televízneho vysielania. Nakrátko
zažiarila aj žena, ktorá prisahala, že na poschodí počula druhú hádku tesne
predtým, ako z balkóna vypadlo telo. Dočkala sa aj menších fotiek pri fotografi
ách mŕtvej krásavice.
Napokon sa však na všeobecné sklamanie zistilo, že svedkyňa klamala.
Žena sa utiahla na liečenie a namiesto nej sa na verejnosti objavil slávny
hlavný podozrivý, akoby nemohli chodiť po svete obaja naraz.
Takže to bola samovražda. Po krátkej prestávke sa príbehu opäť venovala
pozornosť. Písalo sa, že bola nevyrovnaná, labilná a nezvládala slávu, ktorú
jej zabezpečila krásna tvár a výstredné správanie, že sa pohybovala v nemorálnej
vrstve zbohatlíkov, ktorí ju skazili, že viedla dekadentný život, ktorý
narušil jej beztak krehkú osobnosť. Výsledkom bol príbeh s ponaučením,
z ktorého bolo cítiť škodoradosť. Novinári toľkokrát spomenuli Ikara, že
o ňom v bulvárnom plátku Private Eye vyšla špeciálna príloha.
Napokon šialenstvo konečne opadlo a už ani novinári nemali čo dodať –
iba ak to, že sa toho povedalo priveľa.
O tri mesiace
PRVÁ ČASŤ
Nam in omni adversitate fortunae infelicissimum est genus infortunii, fuisse felicem.
Veď v každom nešťastí je najnešťastnejší nešťastník ten, ktorý bol kedysi šťastný.
Boethius: De Consolatione Philosophiae
Hoci Robin Ellacottová zažila za dvadsaťpäť rokov mnohé dramatické a významné
chvíle, nikdy predtým sa nezobudila s istotou, že nasledujúci deň
si zapamätá do konca života.
Tesne po polnoci ju dlhoročný priateľ Matthew požiadal o ruku pri soche
Erosa na Piccadilly Circus. Keď mu povedala áno, s úľavou sa priznal, že
sa jej na to chcel opýtať už pri večeri v thajskej reštaurácii. Nerátal však s mlčanlivou
dvojicou, ktorá sedela obďaleč a počúvala každé ich slovo. Preto jej
navrhol, aby sa prešli po tmavých uličkách, hoci Robin namietala, že skoro
ráno musia obaja vstávať. Napokon ju – trocha zmätenú – v návale inšpirácie
priviedol pod sochu Erosa. Vykašľal sa na diskrétnosť (čo sa naňho nepodobalo),
kľakol si a požiadal ju o ruku v spoločnosti troch žobrákov, ktorí sa
krčili na schodoch a podávali si čosi, čo vyzeralo ako fľaša liehu.
Podľa Robin to bola najúžasnejšia žiadosť o ruku v dejinách manželstva.
Vo vrecku mal dokonca prichystaný prsteň, ktorý mala teraz na prste – so
zafírom a dvoma diamantmi. Sedel jej ako uliaty. Celou cestou do mesta
z neho nemohla spustiť zrak. Teraz mali s Matthewom spoločný príbeh – jednu
z tých smiešnych rodinných historiek, aké sa rozprávajú deťom. Plán mu
nevyšiel (Robin potešilo, že to plánoval) a vzišlo z toho niečo spontánne. Páčili
sa jej traja tuláci, mesiac na oblohe, popletený, vyplašený Matthew, socha
Erosa, špinavé námestie a čierny taxík, ktorým sa odviezli domov do Claphamu.
Vlastne nechýbalo veľa a zamilovala by si celý Londýn, hoci v ňom bývala
ešte len mesiac a za ten čas si ho nestihla obľúbiť. V lesku prsteňa vyzerali
prívetivo dokonca aj nevýrazní, bojovne naladení cestujúci, natlačení vo vozni
metra. Robin sa vynorila zo stanice na Tottenham Court Road do studeného
marcového rána, palcom prešla po platinovom šperku a zaplavila ju obrovská
radosť z toho, že si môže cez obednú prestávku kúpiť nejaký svadobný časopis.
S papierikom v ruke kráčala popri rozkopanej ceste na konci Oxford
Street. Muži na ňu upierali zrak dlhšie ako zvyčajne. Robin spĺňala všetky
kritériá krásy – bola vysoká, zaoblená na tých správnych miestach, s dlhými
svetlými vlasmi s červenkastým nádychom, ktoré jej pri chôdzi povievali
vo vánku. Studený vzduch dodal jej bledým lícam trocha farby. Dnes ju čakal
prvý deň v práci na pozícii sekretárky, kde mala stráviť týždeň. Odkedy
sa prisťahovala k Matthewovi do Londýna, striedala dočasné zamestnania,
no konečne sa jej podarilo dohodnúť si aj zopár „ozajstných“ pohovorov.
Pre Robin bolo často najťažšie nájsť sídlo fi rmy, do ktorej mala dočasne
nastúpiť na nejakú nudnú pozíciu. Po malom meste v Yorkshire sa jej zdal
Londýn obrovský, zložitý a nepreniknuteľný. Matthew vyhlásil, že by nemala
chodiť po uliciach s nosom v sprievodcovi, lebo bude vyzerať ako turistka,
a tie sú zraniteľné. Často sa preto spoliehala iba na načarbanú mapku,
čo jej nakreslil niekto v pracovnej agentúre. Nezdalo sa jej však, že takto pôsobí
väčšmi ako rodená Londýnčanka.
Pre kovové zábrany a modré plastové steny oddeľujúce rozkopanú cestu
od zvyšku ulice bolo ešte ťažšie zistiť, ktorým smerom má vlastne ísť. Zacláňali
totiž najmenej polovicu orientačných bodov, čo mala na papieri. Prešla
cez cestu k vysokej kancelárskej budove, na mapke označenej „Centre
Point“. Stavba s hustými radmi rovnakých štvorcových okien vyzerala ako
obrovská betónová vafľa. Robin kráčala ďalej smerom k Denmark Street.
Našla ju viac-menej náhodou. Z úzkej uličky s názvom Denmark Place
vyšla na krátku ulicu s farebnými výkladmi plnými gitár, keyboardov a všetkého
možného, čo súvisí s hudbou. V zemi bola ďalšia diera, tentoraz obkolesená
červeno-bielymi zábranami. Robotníci vo fosforeskujúcich vestách ju
privítali piskotom. Robin sa tvárila, že ich nepočuje.
Pozrela na hodinky. Ako zvyčajne odišla z domu s časovou rezervou,
keby sa náhodou stratila, takže prišla o štvrť hodiny skôr. Nenápadné čierne
dvere boli naľavo od 12 Bar Café, nájomcovo meno stálo na kúsku riadkovaného
papiera prilepeného pri zvončeku pre druhé poschodie. Za normálnych
okolností (keby sa jej na prste neligotal novučičký prsteň) by ju to
odradilo, no dnes jej špinavý papier a odlupujúca sa farba na dverách pripadali ako
tí včerajší tuláci. Malebné pozadie jej veľkolepého romantického
príbehu. Znova pozrela na hodinky (zafír sa zaleskol a Robin poskočilo
srdce – na ten ligotavý kameň sa bude dívať po zvyšok života) a v návale
eufórie sa rozhodla, že sa ohlási skôr a prejaví nadšenie pre prácu, na ktorej
jej vôbec nezáležalo.
Vystrela ruku k zvončeku, no vtom sa čierne dvere rozleteli a na ulicu
vybehla žena. Na sekundu si pozreli do očí, obe sa pripravovali na zrážku.
V to čarovné ráno bola Robin nezvyčajne vnímavá: hoci tú bledú tvár videla
iba okamih, utkvela jej v pamäti, takže by ju pokojne aj nakreslila. Ženy sa
úspešne vyhli jedna druhej, hoci sotva o centimeter. Tmavovláska vykročila
po ulici a náhlivo zabočila za roh. Robin sa nevryla do pamäti iba jej nezvyčajná
krása, ale aj zúrivý, a predsa čudne spokojný výraz.
Zachytila dvere, skôr ako sa stihli zatvoriť. Za nimi sa dvíhalo staromódne
ošumelé schodisko obkolesujúce rovnako starodávny výťah pripomínajúci
klietku. Pri chôdzi nahor sa musela sústrediť, aby sa jej vysoké podpätky
nezachytili do kovových schodov. Vyšla na prvé odpočívadlo, prešla popri
dverách so zarámovaným plagátom s nápisom Crowdy Graphics a pokračovala
vyššie. Až keď zastala pred sklenými dverami na druhom poschodí, prišla na
to, do akej fi rmy ju poslali pracovať. Nikto v agentúre jej to nespomenul. Na
sklenom paneli bolo vygravírované rovnaké meno ako vonku na papieri pri
zvončeku, C. B. Strike, a pod ním slová Súkromný detektív.
Robin zmeravela a otvorila ústa. Prežívala zázračnú chvíľu, hoci by to
nikto z jej známych nepochopil. Nikdy nikomu (dokonca ani Matthewovi)
nespomenula svoj detský životný sen. A splnil sa jej práve dnes! Zdalo sa jej,
že ide priam o zásah z nebies (samozrejme, v duchu si to spojila s čarovným
dňom, Matthewom a prsteňom, hoci to objektívne nemalo nič spoločné).
Natešená pomaly podišla k dverám, vystrela ľavú ruku (zafír bol v mdlom
svetle tmavý) ku kľučke, no skôr ako sa jej dotkla, dvere sa rozleteli.
Tentoraz sa zrážke nevyhla. Vrazil do nej stokilový chlap, ktorý sa očividne
nedíval pred seba. Robin stratila rovnováhu, kabelka jej vypadla z rúk,
zamávala rukami a padala do prázdna na zradné schodisko.
Strike náraz zvládol, začul prenikavý výkrik a zareagoval inštinktívne – načiahol
sa a schmatol ju, no nielen za šaty. Od kamenných stien sa odrazil
druhý hlasný ston, tentoraz plný bolesti. Napokon sa mu horko-ťažko podarilo
dostať dievča naspäť na pevnú zem. Od stien sa ešte vždy odrážal jej
krik a on si uvedomil, že sám zrúkol: „Kristepane!“
Fňukajúce dievča sa ubolene krčilo pri dverách kancelárie. Súdiac podľa
toho, že stála nakrivo a jednou rukou sa držala pod chlopňou kabáta, ju asi
schmatol za ľavý prsník. Väčšiu časť jej červenej tváre zakrývali husté svetlé
vlasy, no všimol si, že z očí jej od bolesti tečú slzy.
„Doriti – sorry!“ ozývalo sa na schodisku. „Nevidel som vás – nečakal
som, že tu niekto bude...“
Doľahol k nim hlas čudáckeho samotárskeho grafi ckého dizajnéra,
ktorý mal prenajatú kanceláriu o poschodie nižšie. „Čo sa tam deje?“ Nasledovali
tlmené nadávky z podkrovia nad Strikeovou kanceláriou, kde
prespával manažér baru na prízemí. Hluk ho zrejme tiež vyrušil – a možno
zobudil.
„Poďte ďalej...“
Strike dával pozor, aby sa jej ani náhodou nedotkol, prstami sa oprel do
dverí a naznačil jej, nech vojde.
„Deje sa niečo?“ zakričal podráždene grafi cký dizajnér.
Strike za sebou zabuchol dvere.
„Nič mi nie je,“ zaklamala rozochveným hlasom Robin. Zhrbená stála
chrbtom k nemu, pritískajúc si ruku na hruď, no po pár sekundách sa vystrela
a obrátila. Tvár mala červenú a v očiach slzy.
Náhodný útočník, obrovský chlpatý chlap s rastúcim bruškom, vyzeral
trocha ako grizly. Jedno oko mal doráňané a opuchnuté, tesne pod obočím
reznú ranu, na ľavom líci a pravej strane hrubého krku pod rozhaleným golierom
škrabance, v ktorých sa začínala zrážať krv.
„Ste p-pán Strike?“
„Hej.“
„Ja som dočasná.“
„Čo ste?“
„Dočasná pracovníčka z Temporary Solutions.“
Ani meno agentúry mu nezotrelo neveriacky výraz z dobitej tváre. Vrhali
na seba nervózne, nepriateľské pohľady.
Rovnako ako Robin, aj Cormoran Strike vedel, že posledných dvanásť
hodín si zapamätá ako noc, ktorá navždy zmenila jeho život. A teraz
mu osud zrejme priviedol do cesty posla v peknom béžovom nepremokavom
kabáte, ktorý sa mu bude posmievať za to, že jeho život smeruje
ku katastrofe. Nemali mu posielať nijakú dočasnú pracovníčku. Prepustenie
Robininej predchodkyne malo zároveň znamenať ukončenie zmluvy
s agentúrou.
„Na koľko vás poslali?“
„Na začiatok na týždeň,“ odvetila Robin, ktorá sa ešte nikdy nestretla
s takým namrzeným privítaním.
Strike si to v duchu rýchlo spočítal. Vzhľadom na nehorázne poplatky
agentúre si podľa všetkého prečerpá účet natoľko, že dlh už nesplatí. Možno
to bude posledná kvapka, na ktorú podľa náznakov čaká jeho hlavný veriteľ.
„Ospravedlňte ma na sekundu.“
Cez sklené dvere vyšiel na chodbu a zabočil doprava na malú zatuchnutú
toaletu. Zahasproval sa vnútri a zadíval sa do fľakatého popukaného
zrkadla nad umývadlom.
Nebol nijaký krásavec – mal vysoké vypuklé čelo, široký nos a hrubé
obočie ako mladý Beethoven, ktorý sa dal na box. A teraz navyše ešte aj
opuchnuté oko s modrinou. Pre husté kučeravé vlasy ako drôty si v mladosti
vyslúžil prezývku Opičiak, a hoci mal tridsaťpäť, vyzeral staršie.
Zapchal špinavé popraskané umývadlo, napustil si studenú vodu, zhlboka
sa nadýchol a ponoril do nej boľavú hlavu. Voda mu kvapkala až na topánky,
no on si to nevšímal. Užíval si úľavu, ktorú mu prinieslo desať sekúnd
ľadového ticha.
V mysli sa mu vynárali nesúrodé spomienky na predchádzajúcu noc: ako
vyprázdňoval obsah svojich troch zásuviek do športovej tašky, kým naňho
Charlotte vrieskala, ako ho trafi la popolníkom do oka, keď stál vo dverách
a naposledy sa k nej obrátil, ako kráčal tmavým mestom do kancelárie, kde
si dve hodinky pospal na kancelárskej stoličke. Spomínal aj na poslednú nechutnú
scénu: skoro ráno ho Charlotte vystopovala a uštedrila mu posledné
údery na rozlúčku, ktoré mu nestihla zasadiť včera v byte. Doškriabala mu
tvár, vybehla z dverí a Strike si povedal, že na ňu kašle. Vzápätí stratil súdnosť
a vybehol za ňou, no vtedy mu nechtiac skrížilo plány to neopatrné nepotrebné
dievča, ktoré musel zachraňovať a upokojovať.
Vynoril sa zo studenej vody a hlasno vydýchol. Skrehnutá tvár ho príjemne
šteklila. Vyutieral sa uterákom, ktorý vyzeral, akoby bol vyrobený
z kartónu, a znova sa zahľadel na svoj namrzený odraz. V škrabancoch nezostala
nijaká krv, takže vyzerali skôr ako odtlačky od vankúša. Charlotte
je už určite v metre. Rozbehol sa za ňou aj preto, lebo mu zišlo na um, že
by sa mohla vrhnúť na koľaje. Raz, keď mali zhruba dvadsaťpäť, sa po hroznej
hádke opitá vyštverala na strechu a vyhrážala sa, že skočí. Asi by mal byť
rád, že pre tú babu z Temporary Solutions musel zostať na mieste. To, čo sa
odohralo dnes nadránom, sa už nedá vrátiť späť. Tentoraz je naozaj koniec.
Napravil si premočený golier, odsunul hrdzavú závoru, vyšiel z toalety
a vkročil do sklených dverí.
Ulicou sa rozliehal rachot zbíjačky. Robin stála pri stole chrbtom k dverám,
a keď vošiel, rýchlo si vytiahla ruku spod kabáta. Došlo mu, že si znova
masírovala prsník.
„Je... Nič sa vám nestalo?“ Strike sa pohľadom obozretne vyhýbal zranenému
miestu.
„Nie. Ak ma nepotrebujete, pôjdem,“ odvetila dôstojným tónom Robin.
„Nie, nie, vôbec nie,“ vyšlo mu z úst. Znechutilo ho to. „Týždeň – hej,
to bude v pohode. Ehm... Pošta je tuto...“ Náhlivo ju pozbieral z rohožky
a hodil na prázdny stôl ako dar na uzmierenie. „Mohli by ste ju prejsť, dvíhať telefóny,
trocha tu upratať... Heslo do počítača je Hatherill23. Napíšem
vám to...“ Kým písal, upierala naňho ostražitý, pochybovačný pohľad.
„Nech sa páči. Budem vedľa.“
Pobral sa do svojej kancelárie, opatrne za sebou zatvoril dvere a zadíval
sa na športovú tašku pod stolom. Bol v nej celý jeho majetok – pochyboval
totiž, že ešte niekedy uvidí deväť desatín svojich vecí, čo zostali u Charlotte.
Do obeda budú preč: spáli ich, vyhodí na ulicu, roztrhá a rozmliaždi, poleje
bielidlom... Zbíjačka na ulici ďalej neúnavne pracovala.
Strikeovi postupne dochádzalo, že nezvládne splácať obrovské dlhy, bude
čeliť nechutným dôsledkom krachu vlastnej fi rmy a rozchod s Charlotte sa
určite nezaobíde bez dohry – síce ešte nevedel akej, ale určite nepríjemnej.
Bol vyčerpaný a všetko sa mu mihalo pred očami ako nejaký hrôzostrašný kaleidoskop.
Ani si neuvedomil, ako sa znova ocitol na stoličke, kde strávil zvyšok
noci. Spoza tenkej steny k nemu doliehali tlmené zvuky. Dočasná pracovníčka
nepochybne zapínala počítač a čoskoro zistí, že už tri týždne nedostal
ani jeden pracovný e-mail. Potom urobí, o čo ju požiadal – pootvára všetky
listy s poslednými výzvami na zaplatenie. Vyčerpaný, ubolený a hladný
sklonil hlavu na stôl a zakryl si oči aj uši rukami, aby nemusel vnímať poníženie,
ktoré cítil pred cudzou osobou vo vedľajšej miestnosti.
